[Mosul a] Budúca iracká vojna

Asi 100 000 tureckých vojakov, podporovaných lietadlami a tankami, je pripravených vstúpiť do Iraku s cieľom uskutočňovania protiteroristických akcií. Keď tam však už raz budú, môžu tam ostať natrvalo a obsadiť oblasť Mosulu, čo môže mať nebezpečné regionálne následky.

Pochopenie tohto nebezpečia si vyžaduje oživenie tureckých iredentistických ambícií, ktoré siahajú až k 20. rokom. Osmanská ríša sa po ukončení Prvej svetovej vojny ocitla na strane porazených – ťažká situácia, ktorá bola v roku 1920 kodifikovaná zmluvou zo Sèvres zo strany víťazných spojencov. Zmluva zaviedla v niektorých častiach osmanskej ríše medzinárodnú kontrolu. Zvyšnú časť územia dala pod separátnu arménsku, francúzsku, grécku, taliansku a kurdskú kontrolu, pričom pod tureckou kontrolou ponechala len malý štát v severozápadnej Anatólii.

Vojenské víťazstvá Kemala Atatürka v rokoch 1919-1922 a opätovné potvrdenie tureckej moci však boli príčinou toho, že zmluva zo Sèvres sa nikdy nerealizovala. Namiesto toho bola v roku 1923 podpísaná zmluva z Lausanne, ktorá potvrdila všetky súčasné turecké hranice s výnimkou jedinej, spájajúcej Turecko s Irakom, obsadeným Britmi. Zmluva z Lausanne určila provizórne hranice (Bruselská línia), ktoré mali byť v priebehu deviatich mesiacov nahradené „priateľskou dohodou uzatvorenou medzi Tureckom a Veľkou Britániou.“ Ak by táto dohoda zlyhala, o hraniciach mala rozhodnúť Spoločnosť národov.

Ankara a Londýn v skutočnosti nedosiahli žiadnu „priateľskú dohodu“ a Spoločnosť národov nakoniec pričlenila provinciu Mosul s jej 600 000 obyvateľmi k Iraku. Atatürkova vláda v roku 1926 neochotne podpísala dohodu na základe Bruselskej línie.

V priebehu takmer šiestich desaťročí sa zdali byť dispozičné práva na Mosul stanovené. Znovu sa však objavili ako téma počas iracko-iránskej vojny v rokoch 1980-1988, keď Saddám Husajn udelil tureckým jednotkám právo na „ostré prenasledovanie nepriateľa“ na irackom teritóriu v záujme zdolania spoločného nepriateľa, Stranu kurdských pracujúcich (Partiya Karkerana Kurdistan, PKK). Tieto vpády boli pre niektoré elementy v Turecku inšpiráciou na oživenie starých nárokov na Mosul.

Vojna v Kuwaite v roku 1991 viedla k ďalšiemu kolapsu irackej zákonnej moci na sever od 36. stupňa zemepisnej šírky, čo podnietilo turecké vojská k tomu, aby 29 krát uskutočnili ostré prenasledovanie nepriateľa a naplnili tak ambície Ankary týkajúce sa Mosulu. Tieto ašpirácie kulminovali v roku 1995, keď asi 35 000 tureckých vojakov vstúpilo do severného Iraku aby uskutočnili „Operáciu oceľ“, čo nakoniec viedlo tureckého prezidenta Süleymana Demirela k tomu, aby znovu otvoril aktá z roku 1926: „Hranice sú neprávne,“ uviedol. „Provincia Mosul bola časťou teritória Osmanskej ríše. Ak by toto miesto bolo časťou Turecka, žiadny z problémov, ktorými sme v súčasnosti konfrontovaní, by neexistoval.“ Demirel tiež obvinil západné mocnosti z opätovného oživovania už dávno nefunkčnej zmluvy zo Sèvres.

Demirelove komentáre vyvolali okamžité silné a negatívne reakcie, takže ustúpil späť a vyhlásil, že „Turecko neplánuje nasadiť silu na vyriešenie problému (hraníc), ani na získanie teritória.“ Ale, ako som vtedy uviedol: „V skutočnosti sa nič nevyriešilo a problém Mosulu môže opätovne vzplanúť do krízy, najmä ak bude vplyv tureckej vlády naďalej slabnúť.“

To nás privádza k súčasnej situácii. Od roku 1995 sa toho mnoho zmenilo. Saddám Husajn bol zosadený, vodcovia PKK sa ocitli v tureckom žalári v Ankare a severný Irak je poškodeným prístavom pokoja. PKK však znovu rozviruje turecko-iracké vzťahy, turecké vojenské jednotky bežne vstupujú do Iraku a otázka Mosulu sa znovu naliehavo vynára.

	Bashar al-Assad (vpravo) podporuje hrozby Recepa Tayyip Erdoğana voči severnému Iraku.

V marci 2003 sa v tom čase nová ankarská islamistická vláda rozhodla nepodporiť vojnové snahy, orientované na zvrhnutie Saddáma Husajna, vedené Spojenými štátmi. Týmto rozhodnutím stratilo Turecko vplyv na severný Irak. Napriek prítomnosti viacerých tureckých bataliónov, takmer permanentne rozmiestnených v Iraku, revitalizovaná PKK začala v roku 2004 uskutočňovať cezhraničné útoky na území Turecka, čo viedlo k tisíckam úmrtí. V júli 2006 turecký premiér Recep Tayyip Erdoğan oznámil, že jeho vláda „stratila trpezlivosť“ a turecké jednotky budú opätovne útočiť na ciele PKK.

V posledných týždňoch dosiahol tento problém, napriek dohode medzi Ankarou a Bagdadom, ktorá požadovala, aby sa iracké jednotky obrátili proti PKK, a napriek nepotvrdeným správam o skrytej operácii amerických špeciálnych jednotiek proti PKK, vrcholný bod napätia. Erdoğan, s podporou sýrskeho prezidenta Bashar al-Assada, odsunul nabok americké záujmy týkajúce sa tureckej invázie, turecký parlament hlasoval 507 hlasmi proti 19 za schválenie leteckých útokov a pozemnej invázie do Iraku a šéf štábu Yasar Büyükanit zverejnil bojové hrozby.

Turkovia majú absolútne oprávnené protiteroristické dôvody na úder proti PKK v Iraku, avšak ankarský tieňový iredentizmus od roku 1990 poukazuje na to, že v sebe stále prechováva ašpirácie na opätovné získanie niektorých území Osmanskej ríše. Inými slovami, doteraz stále nevyriešená otázka hraníc na Blízkom východe hrozí, že spôsobí nestabilitu.

Related Topics:  Iraq, Turkey receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list