Palestína nebola ukradnutá, ale nadobudnutá

Sionisti ukradli palestínsku zem: to je mantra, ktorú Palestínska autonómia a Hamas učia svoje deti a propagujú ju vo svojich médiách. Toto tvrdenie má obrovský význam, ako uvádza Palestinian Media Watch: "Prezentovanie vytvorenia [izraelského] štátu ako aktu krádeže a jeho pretrvávajúcej existencie ako historického bezprávia slúži pre Palestínsku autonómiu ako základňa pre neuznávania práva Izraela na existenciu." Obviňovanie z krádeže tiež podkopáva medzinárodnú pozíciu Izraela.

Palestínska ilustrácia: Dávidova hviezda prehĺta Palestínu.

Je však toto obvinenie správne?

Nie, nie je. Je iróniou, že vybudovanie Izraela predstavuje to najpokojnejšie prisťahovalectvo a vytvorenie štátu v histórii. Pochopenie toho, prečo je tomu tak, si vyžaduje pohľad na sionizmus v kontexte. Jednoducho povedané, dobývanie je historickým štandardom; všade boli vlády vytvorené inváziou, takmer všetky štáty vznikli na úkor iných. Nikto nie je pri moci navždy, korene každého siahajú hlboko do pôvodu niekoho iného.

Germánske kmene, hordy v Strednej Ázii, ruskí cári a španielski a portugalskí dobyvatelia pretvorili mapu. Moderní Gréci majú len tenučké spojenie s Grékmi staroveku. Kto môže spočítať, koľkokrát bolo zabraté Belgicko? Spojené štáty začali existovať po porážke domorodých Američanov. Králi podnikali nájazdy v Afrike, Árijci robili invázie do Indie. V Japonsku eliminoval národ Yamato všetky skupiny, okrem tých malých, ako napríklad Ainu.

Blízky východ zažil kvôli svojej centrálnej polohe a geografii viac ako dosť invázií, vrátane Grékov, Rimanov, Arabov, križiakov, Seldžuckej a Timuridskej dynastie, Mongolov a moderných Európanov. Vovnútri regiónu dynastické vrenie zapríčinilo, že rovnaké teritórium – napríklad Egypt – bol viackrát dobytý a neskôr dobytý naspäť.

Mnohé vojny o Jeruzalem: Cisár Titus oslavuje svoje víťazstvo nad Židmi v roku 70. nášho letopočtu triumfálnym oblúkom, ktorý ukazuje, ako rimanskí vojaci nesú menorah z Chrámového vrchu.

Krajina, ktorú teraz tvorí Izrael, nebola výnimkou. V Jerusalem Besieged: From Ancient Canaan to Modern Israel (Jeruzalem v obliehaní: Od starovekých Kanaáncov k modernému Izraelu), píše Eric H. Cline o Jeruzaleme: "O žiadne iné mesto sa v jeho histórii tak kruto nebojovalo." Toto vyhlásenie podpopiera výpočtom "najmenej 118 separátnych konfliktov v Izraeli a kvôli Izraelu za posledné štyri tisícročia." Vypočítava, že Jeruzalem bol minimálne dvakrát úplne zničený, 23 krát obsadený, 44 krát dobytý a 52 krát napadnutý. Palestínska autonómia fantazíruje, že dnešní Palestínčania pochádzajú z kmeňa starovekých Kanaáncov Jebuzitov; v skutočnosti sú prevažne potomkami nájazdníkov a imigrantov hľadajúcich ekonomické príležitosti.

V protiklade k tomuto obrazu neustáleho dobývania, násilia a prevratov sú sionistické snahy o vybudovanie si svojej prítomnosti vo Svätej zemi do roku 1948 až prekvapivo mierne, skôr obchodné než vojenské. Nad Eretz Yisrael vládli dve veľké ríše, Otomanská a Britská; oproti tomu, sionistom chýbala vojenská sila. Nemohli dosiahnuť vlastný štát dobytím.

Namiesto toho si zem kúpili. Získavanie majetku dunam za dunamom (1 dunam – 1000 m2), farmy po farme, domu po dome, bolo jadrom sionistického podnikania až do roku 1948. Jewish National Fund, (Židovský národný fond) založený v roku 1901 za účelom kupovania pozemkov v Palestíne "na pomoc pri zakladaní nového spoločenstva slobodných židov, ktorí sa angažujú v aktívnom a mierovom priemysle," bol kľúčovou inštitúciou – a nie tajná obranná organizácia Haganah, založená v roku 1920.

Sionisti sa tiež sústreďovali na obnovu toho, čo bolo neproduktívne a považované za nevyužiteľné. Nielenže nechali rozkvitnúť púšť, vysušili tiež močiare, vyčistili vodné kanály, skultivovali pustatinu, zalesnili holé kopce, odstránili skaly a soľ z pôdy. Židovské práce obnovy a sanitácie prudko znížili počet úmrtí spôsobených náklazlivými chorobami.

Až po tom, ako vypršal britský mandát v Palestíne v roku 1948, nasledovali ihneď všeobecné útoky Arabov usilujúcich o rozdrtenie a vyhnanie sionistov, zodvihli títo meč v sebaobrane a pokračovali pri získavaní krajiny vojenským dobývaním. Až potom, ako to dokumentuje historik Efraim Karsh v Palestine Betrayed, opustila väčšina Arabov svoe domovy; len veľmi málo ich bolo k odchodu donútených.

Tieto dejiny odporujú palestínskej predstave, že "Sionistické bandy ukradli Palestínu a vyhnali jej ľud", čo viedlo ku katastrófe, "ktorá nemá v histórii precedens" (podľa učebnice PA pre 12. triedu), alebo že sionisti "vyplienili palestínske územie a národné záujmy, a vybudovali si štát na troskách národa palestínskych Arabov" (píše komentátor v denníku Palestínskej autonómie). Medzinárodné organizácie, úvodníky v novinách a zbierky podpisov medzi čitateľmi opakujú tieto lži do celého sveta.

Izraelčania by mali držať hlavu vysoko a upozorňovať na to, že budovanie ich krajiny bolo založené na tom najmenej násilnom a najcivilizovanejšom hnutí akéhokoľvek národa v histórii. Bandy neukradli Palestínu; obchodníci kúpili Izrael.

Súvisiace témy:  Arab-Israel conflict & diplomacy, History, Israel & Zionism, Palestinians receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.