Rozumieť Egyptu po Mubarakovi

Egypt sa pomaly posúva do novej éry a pohľad na komplexnosť a jemné nuance krajiny nám pomáha pochopiť pravdepodobné smerovanie krajiny. Niekoľko myšlienok ku kľúčovým otázkam:

Duch námestia Tahrír je skutočný a živý, ale je nadmieru vzdialený od siení moci. Revolučné idey – že vláda by mala slúžiť ľudu, a nie naopak; že vládcov by mal voliť ľud; a že jednotlivci majú prirodzenú dôstojnosť a práva – konečne prenikli do podstatnej časti krajiny, a špeciálne medzi mladých ľudí. V dlhodobom pohľade tieto idey môžu spôsobiť zázraky. Ale zatiaľ sú to disidentské idey, ktoré sú rozhodne vylúčené z akejkoľvek operatívnej úlohy.

Vojenský súd odsúdil liberálneho bloggera Maikela Nabila na trojročné väzenie.

Vojenská vláda bude pokračovať. Vojaci neprebrali moc pred dvoma mesiacmi po odchode Husního Mubaraka; urobili tak v roku 1952. Stalo sa tak, keď Slobodní dôstojníci zvrhli konštitučnú monarchiu a prevzali úrad. Po jednom vysokom dôstojníkovi nasledoval ďalší, Od Nagíba k Násirovi, potom k Sadatovi, Mubarakovi a Tantawimu – v neprerušenom slede v priebehu 59 rokov. V priebehu času armáda rozšírila svoj dosah z politickej oblasti na ekonomickú, produkovala všetko, počnúc televíznymi prijímačmi až po olivový olej a získavala kontrolu nad značnou časťou egyptského bohatstva. Vojaci si stále viac zvykali na moc a dobrý život, než aby sa vzdali svojich výhod. Budú robiť všetko, čo bude nevyhnutné, odstránia Mubaraka, uvrhnú jeho syna do väzenia, zakážu jeho starú politickú stranu, zmenia ústavu, alebo potlačia disidentov, aby si udržali moc.

Armáda nie je sekulárna. Od prvotných začiatkov Slobodných dôstojníkov v 30. rokoch po nedávne potvrdenie šarie (islamského práva) ako "základného zdroja legislatívy," vedenie egyptskej armády trvalo preukazuje svoju islamistickú orientáciu. Presnejšie povedané, Slobodní dôstojníci vzišli z armádneho krídla Moslimského bratstva a v priebehu desaťročí súperili s civilným krídlom. Ako uvádza analytička Cynthia Farahat v Middle East Quarterly, ich súperenie "by sme nemali chápať ako boj medzi autokratickým, sekulárnym diktátorstvom a rádoby islamistickým, ale ako boj medzi dvomi ideologicky podobnými, ak nie identickými súperiacimi skupinami, pochádzajúcimi z rovnakého zdroja."

Moslimské bratstvo nie je také impozantné, ako to naznačuje jeho reputácia.

Moslimské bratstvo nie je žiadnym zdrojom moci. Organizácia má veľké problémy. Po prvé, násilní islamisti s horúcimi hlavami ňou pohŕdajú. Al-Kájda ju nedávno ostro odsúdila za to, že sa zúčastnila na voľbách a vysmievala sa im, že sú na ceste k tomu, aby sa stali "sekulárnymi a falošne spojenými s islamom." Po druhé, bratstvo je slabé vo svojich základoch. Hesham Kassem z Egyptskej organizácie pre ľudské práva uvádza, že ich počet nepresahuje 100 000 osôb, čo v krajine s 80 miliónmi ľudí znamená, že to "nie je hnutie so základňou v ľude", ale rozmaznaná inštitúcia, ktorá využíva to, že je jedinečne tolerovaná. Pravá politická súťaž by mala jeho príťažlivosť znížiť.

A nakoniec, pochopenie egyptskej politiky znamená preniknutie do dvojitej hry, charakteristickej pre Blízky východ (podobnej, aká sa hrá v irackej a sýrskej politike), ktorá sa tu hrá medzi armádou a islamistami. Všimnime si rozdielne prvky:

Pravidelná kooperácia medzi armádou a islamistami. Ako uvádza Farahat, armáda sa "rafinovane spolčila s islamistami proti svojim demokratickejšie inklinujúcim krajanom a náboženským menšinám, najmä Koptom." Jeden z mnohých príkladov: 14. apríla konferencia pre ľudské práva kritizovala armádu za postavenie civilistov pred vojenský tribunál. Bola dvakrát prerušená. Prvýkrát dôstojníkom vojenskej polície, robiacim si starosti kvôli "nemravným ženám" a druhýkrát islamistami, ktorí boli rozzúrení kvôli nemiestnej diskusii vojakov. Kto je kto? Úlohy sa stali takmer zameniteľné. A rovnako, nové armádne vedenie dovolilo islamistom zakladať politické strany a prepúšťať členov bratstva z väzenia. Naopak, Mohamed Badei, vodca bratstva, ocenil ozbrojené sily a jeho organizácia podporila marcové referendum armády.

Vláda využíva strach z Moslimského bratstva. Armáda profituje z obáv, domácich i zahraničných, z prevzatia moci islamistami. Tento výhľad odôvodňuje nielen jej pokračujúcu nadvládu nad Egyptom, ale ospravedlňuje tiež jej výstrelky a kruté zaobchádzanie. Armáda sa naučila hrať sa s islamistami ako s jojom. Napríklad Mubarak v roku 2005 mazane umožnil 88 členom Moslimského bratstva členstvo v parlamente; čím súčasne ukázal riziká demokracie a urobil nepostrádateľnou vlasnú tyraniu. Keď si to zaistil, vo voľbách v roku 2010 umožnil vstup do parlamentu len jednému členovi Moslimského bratstva.

Stručne povedané, zatiaľ čo modernosť námestia Tahrír a barbarstvo Moslimského bratstva majú dlhodobý význam, bude armáda so všetkou pravdepodobnosťou naďalej vládnuť Egyptu a urobí len kozmetické zmeny.

Súvisiace témy:  Egypt receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.