Ambiciózne Turecko

Pred pár dňami turecký minister zahraničných vecí Ahmet Davutoğlu bobmasticky vyhlásil, že "V prípade, že svet je v plameňoch, Turecko je hasičom. Turecko sa považuje za aktéra vedúcej úlohy pri zabezpečovaní stability na Blízkom východe."

Gül vrelo víta Ahmadinedžáda.

Takéto ambície sú pre Ankaru nové. V 90. rokoch spokojne splnilo svoje záväzky voči NATO a nasledovalo vedenie Washingtonu. Okolo roku 1996 začali vzťahy s Izraelom rozkvitať. Celkovo turecká politika poskytla atraktívne námietky voči tyranskej islamistickej a konšpiratívnej mentalite dominujúcej v moslimskej populácii. Zdalo sa, že skutočnosť, že politickí vodcovia v krajine boli skorumpovaní a nešikovní, má malý význam.

Ukázalo sa však, že tieto chyby priniesli extrémne následky, a viedli k odvrhnutiu dlho etablovaných politických strán a víťazstvu islamistickej strany Adalet ve Kalkınma Partisi (Strana spravodlivosti a rozvoja, AKP), vo voľbách v novembri 2002. V marci 2003, ešte pred nadchádzajúcou vojnou v Iraku nová vláda signalizovala, že nová éra začala odmietnutím povolenia americkým vojenským jednotkám prechod cez turecké teritórium.

V priebehu nasledujúcich ôsmich rokov sa turecká zahraničná politika stávala stále viac nepriateľskou voči Západu všeobecne, a najmä voči Spojeným štátom, Francúzsku, Izraelu, a súčasne nadväzovala vrelé vzťahy s vládami Sýrie, Iránu a Líbye. Tento posun sa stal evidentný najmä v máji 2010, keď Ankara pomohla Teheránu vyhnúť sa sankciám za jeho nukleárny program a poškodila reputáciu Izraela akciou v súvislosti s flotilou vedenou loďou Mavi Marmara.

Plný rozsah ambícií Ankary na Blízkom východe však vyšiel najavo začiatkom roka 2011, paralelne s ďalekosiahlymi prenikavými zmenami v regióne. Zrazu boli Turkovia všade. Medzi ich aktivity v poslednej dobe patrí:

Erdoğan rokujúci s potešeným al-Assadom.

Poskytovanie modelu: Turecký prezident Abdullah Gül, si myslí, že Turecko môže mať "veľký a neuveriteľne pozitívny účinok" na Blízky východ – a on má záujemcov. Napríklad Rached Ghannouchi, vodca nedávno legalizovaného hnutia, uviedol: "Učíme sa zo skúseností Turecka, najmä pokiaľ ide o mier, ktorý krajina dosiahla medzi islamom a modernitou."

Ponuka ekonomického záchranného lana Iránu: Gül vo februári oplatil štátnu návštevu do Teheránu, doprevádzaný veľkou skupinou biznismenov, upevňujúc tak rozvoj, čím sa podľa Jamestown Foundation, "Turecko stáva hlavným [ekonomickým] záchranným lanom pre Irán." Gül okrem toho ocenil iránsky politický systém.

Zabraňovanie zahraničným snahám v Líbyi: Počnúc 2. marcom, turecká vláda vzniesla námietky proti akejkoľvek vojenskej intervencii proti režimu Muammara Kaddáfiho. "Zahraničné intervencie, špeciálne vojenské intervencie, iba prehlbujú problém," vyhlásil Davutoğlu 14. marca, možno kvôli obavám z podobnej intervencie na ochranu Kurdov vo východnom Turecku. Keď sa 19. marca začali vojenské operácie, turecké vojská sa nezúčastnili. Turecká opozícia zdržiavala angažovanie sa NATO v Líbyi do 31. marca a potom ho sťažovala podmienkami.

Podporovanie Kaddáfiho: Turecký premiér Recep Tayyip Erdoğan pomohol Kaddáfimu pri vydaní oboch demagogických prehlásení ("Turecko nikdy nebude stranou, ktorá namieri zbrane na líbyjský ľud") a praktické návrhy (napríklad že Kaddáfí zachráni svoju vládu tým, že sa vymenuje za prezidenta). Podľa denníka Hürriyet Ankara tiež ponúkla, "že sa zapojí do distribúcie humanitárnej pomoci v Líbyi, bude riadiť letisko Benghází a nasadí námorné sily na kontrolu oblasti medzi Benghází a gréckym ostrovom Kréta." Na znak vďaky Kaddáfí odpovedal, "Všetci sme Osmania." V kontraste k tomu líbyjskí rebeli zúrili a pochodovali proti tureckej vláde.

Erdoğan by len ťažko mohol byť ešte bližšie Kaddáfimu.

Pomáhanie Damašku: V januári Ankara súhlasila s výcvikom sýrskych jednotiek; v marci Erdoğan verejne radil sýrskemu prezidentovi Bashar al-Assadovi, ako si udržať moc, možno v obave, že 1.4 milióna sýrskych Kurdov získa väčšiu autonómiu a vyvolá nepokoje medzi približne 15 miliónmi tureckých Kurdov.

Anti-sionizmus: Ankara sa stala vodcom delegitimizácie Izraela. Davutoğlu sa pokúša o zjednotenie svojich nepriateľov predpovedaním zmiznutia Izraela; a organizácie priateľské voči vláde plánujú novú flotilu "slobody" pre Gazu, ktorej sa má zúčastniť najmenej 15 lodí; a podpredseda vlády vyzýva k bombardovaniu Izraela v štýle Líbye.

Ambície Ankary musia byť kontrolované. Menej provokatívne a viac inteligentne než iránsky režim, sa snaží pretvoriť moslimské krajiny na svoj islamistický režim. Otvoreným salvám jeho snáh sa darilo, boli efektívne a do značnej miery nepovšimnuté.

Medzi možné metódy, ako zablokovať vplyv AKP patrí: vyjadrenie nespokojnosti s "neo-osmanskou" politikou Ankary; verejné vznesenie otázky, či sú turecké akcie kompatibilné s členstvom v NATO; tiché povzbudzovanie opozičných strán v krajine v júnových voľbách 2011; av tejto chvíli nepriateľského postoja AKP a kurdských nepokojov vo východnom Turecku, opätovne zvážiť delikátnu otázku občianskych práv Kurdov.

Súvisiace témy:  Turkey and Turks receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.