Štyri prenikavé zmeny na Blízkom východe

Po desaťročiach stagnácie je Blízky východ rozbúrený. Keďže sa príliš mnoho pozornosti sústreďuje na jedno miesto, tu je prehľad vývoja v štyroch kľúčových krajinách.

Muammar Kaddáfí v plnom vojenskom lesku.

Líbya: Mnoho Američanov to celkom nechápalo, keď ich vláda len tak šla 19. marca do vojny proti Líbyi Muammara Kaddáfího. Nepriateľské akcie sa pripúšťali zriedka, boli zastierané eufemizmom ("kinetické vojenské akcie, hlavne v prednej línii") a bez jasného cieľa. Dvaja najdôležitejší predstavitelia Obamovej vlády sa nenachádzali v krajine – prezident bol v Chile a minister zahraničia vo Francúzsku. Členovia kongresu, ktorí neboli konzultovaní, reagovali nahnevane v celom politickom spektre. Niektorí analytici rozoznávali precedens vojenského útoku na Izrael.

Možno bude mať Obama šťastie a Kaddáfího kolaps bude rýchly. Nikto však nevie, kto sú rebeli a nasadenie s otvoreným koncom by sa mohlo ľahko predlžovať, bolo by nákladné, teroristické, a politicky nepopulárne. Ak by sa tak stalo, Líbya riskuje, že sa stane Obamovým Irakom – alebo ešte horšie, že krajinu prevezmú islamisti.

Obama si želá, aby sa Spojené štáty stali "jedným z mnohých partnerov" v Líbyi, a prial by si, aby bol prezidentom Číny, naznačujúc, že táto vojna ponúka americkej vláde možnosť veľkého experimentu predstierať, že ide o Belgicko. Priznávam sa k určitej sympatii k tomuto prístupu; v roku 1997 som vyjadroval svoju nespokojnosť s tým, že Washington znovu a znovu zasahuje a preberá zodpovednosť za udržanie poriadku, "Dospelí Američania zobrazujú iných ako podobných deťom." Vyzýval som Washington k tomu, aby ukázal viac zdržanlivosti, dovolil, aby prišli aj iní a požiadali o asistenciu.

To je to, čo urobil Obama svojím netaktným a zle pripraveným spôsobom. Výsledok určite ovplyvní budúcu americkú politiku.

Egypt: Najvyššia rada ozbrojených síl sponzorovala 19. marca ústavné referendum, so schvaľujúcim výsledkom 77-23 percent hlasujúcich. To malo za následok posilnenie Moslimského bratstva, ako aj zvyšku Národnej demokratickej strany Husního Mubaraka, zatiaľ čo odsunulo bokom sekularistov z námestia Tahrír. Týmto nové vojenské vedenie potvrdilo svoj zámer pokračovať v jemnom, ale dlhodobom vládnom spolčovaní s islamistami.

Tento záver podopierajú dve skutočnosti: Egypt bol pod vojenskou vládou od štátneho prevratu v roku 1952; a takzvaní Slobodní dôstojníci, ktorí vykonali tento prevrat, mali úzke väzby s vojenským krídlom Moslimského bratstva.

"Slobodní dôstojníci " vroku 1952. Všimnite si Gamala Abdela Násira sediaceho celkom vľavo a Anwara Sadata sediaceho celkom vpravo.

Oduševnenie na námestí Tahrír bolo skutočné a mohlo eventuálne zvíťaziť; zatiaľ však v Egypte neprišlo k žiadnej zmene, vláda pokračuje v známej kvázi-islamistickej línii.

Mahmúd Ahmadínedžád preukazuje poctu Basharovi al-Assadovi v Teheráne v roku 2010.

Sýria: Hafez al-Assad vládol v krajine tridsať rokov (1970-2000) s brutalitou a neporovnateľnou ľstivosťou. Vedený svojimi monarchistickými nárokmi odkázal prezidentský úrad svojmu 34 ročnému synovi Basharovi. Bashar študoval, aby sa stal oftalmológom, až po smrti svojho schopnejšieho brata Basila v roku 1994 sa pod nátlakom pripojil k rodinnému biznisu. V podstate zachováva megalomanskú politiku svojho otca, a tak predlžuje stagnáciu krajiny, útlak a chudobu.

Keď v roku 2011 vetry zmien dosiahli Sýriu, zástupy prevolávajúce Suriya, hurriya ("Sýria, sloboda") stratili svoj strach z detského diktátora. Bashar sa v panike klátil medzi násilím a politikou ústupkov. Ak Assadova dynastia pristúpi k svojej demisii, bude to mať potencionálne ničivé následky pre minoritu Alawiho komunity, z ktorej pochádza. Sunnitskí islamisti, ktorí majú v sebe zakomponovaný vnútorný kurz nasledovania Assada pravdepodobne vylúčia Sýriu z bloku "odporu" vedeného Iránom, čo znamená, že zmena režimu bude mať zmiešané dôsledky pre Západ, a špeciálne pre Izrael.

Jemen: Jemen predstavuje najväčšiu možnosť zvrhnutia režimu a najväčšiu šancu získania moci pre islamistov. Akokoľvek nedostatočná bola samovláda Aliho Abdullaha Saleha, ktorý bol vo svojom úrade od roku 1978 a akokoľvek obmedzená bola jeho moc, bez ohľadu na jeho väzby k Saddámovi Husajnovi a Iránskej islamskej republike, bol aspoň takým dobrým spojencom, v akého mohol Západ dúfať, aby vykonával kontrolu vo vnútrozemí, obmedzoval vzbury a bojoval proti al-Kájde.

Svojím neschopným riešením protestov si dokonca znepriatelil vojenské vedenie (z ktorého pochádza) a jeho vlastný kmeň Hashid, čo naznačuje, že svojmu následníkovi zanechá moc s malou kontrolou. Vzhľadom na kmeňovú štruktúru krajiny, širokú distribúciu zbraní, rozkol medzi sunnitmi a šiítmi, hornatý terén a hroziace suchá sa ako pravdepodobný výsledok rysuje (ako v Afganistane) anarchia v islamistickom tóne.

V Líbyi, Sýrii a Jemene – a nie menej aj v Egypte – majú islamisti možnosti podstatne rozšíriť svoju moc. Nakoľko bude bývalý moslim, sídliaci v Bielom dome,* taký neústupný v otázke "vzájomného rešpektu" vo vzťahu Spojených štátov s moslimami, ochraňovať záujmy Západuproti tejto hrozbe?

Súvisiace témy:  Middle East patterns, US policy receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.