Islam a demokracia - Bude potrebné mnoho tvrdej práce

V Egypte zúria demonštrácie proti režimu, existuje možnosť novej vlády pod vedením, alebo s účasťou Moslimského bratstva, a v súvislosti s tým sa mnohí pýtajú, či je islam kompatibilný s demokraciou? Odpoveď znie áno, je to potenciálne možné, bude však potrebné veľa tvrdej práce, aby sa tak mohlo stať.

Súčasná skutočnosť je ďaleko od toho, aby bola povzbudivá, a to kvôli tyranii, ktorá neprimerane postihuje krajiny s moslimskou majoritou. Frederic L. Pryor zo Swarthmore College v závere svojej analýzy v roku 2007 uverejnenej v Middle East Quarterly uvádza, že s niekoľkými výnimkami, "Islam je spojený s menším množstvom politických práv." Saliba Sarsar si všímal demokratizáciu v 17 arabsko hovoriacich krajinách a, ako uvádza v tom istom časopise, zisťuje, že "v období medzi rokmi 1999 a 2005 … nielenže chýba pokrok vo väčšine krajín, ale na celom Blízkom východe reforma upadá.."

Je jednoduché vyjsť z tohto bezútešného vzorca a dospieť k záveru, že príčinou problému musí byť samotné islamské náboženstvo. Toto zjednodušené odvodenie vychádza z historických falošných predstáv post hoc, ergo propter hoc ("po niečom, takže kvôli tomu"). V skutočnosti sú súčasné problémy diktátorstva, korupcie, týrania a mučenia skôr výsledkom špecifického historického vývoja, než Koránu a ďalších posvätných kníh.

Pred polovicou tisícročia nevládla demokracia nikde; to, že vznikla v západnej Európe, je výsledkom viacerých faktorov, vrátane oblasti grécko-rímskeho dedičstva, vyjadreného v napätí medzi cisárskym a božským, špecifickom pre kresťanstvo, geografie, klimatických podmienok a kľúčových objavov v technológii a politickej filozofii. Nič nepredurčilo Veľkú Britániu a neskôr Spojené štáty k tomu, aby stáli na čele cesty k demokracii.

Inými slovami: samozrejme, islam je vo svojom duchu nedemokratický, ale takým bolo každé predmoderné náboženstvo a spoločnosť.

Aj islam sa môže stať časťou demokratického procesu, tak ako sa stalo kresťanstvo. Táto transformácia môže byť určite narušovaná a vyžaduje si čas. Vývoj katolíckej cirkvi od spiatočníckej sily v období stredoveku k dnešnej demokratickej, vývoj, ktorý ešte nie je ukončený, sa koná už 700 rokov. Ak to trvalo tak dlho inštitúcii, založenej v Ríme, prečo by sa malo náboženstvo z Mekky, plné svojich unikátne problematických posvätných kníh, vyvíjať rýchlejšie, alebo menej kontroverzne?

Pre islam podpora politickej participácie zahŕňa obrovský posun v prístupe, špeciálne smerom k svojmu právnemu kódexu, šarii. Bol vypracovaný pred tisícročím v kvázi kmeňových podmienkach a fungoval v porovnaní s dneškom v naprosto odlišnom étose. Zákonník obsahuje množstvo charakteristických rysov, naprosto neakceptovateľných pre moderné vnímanie, vrátane antidemokratických ideí o Božej vôli vládnucej nad vôľou človeka, vojenský džihád ako legitímny prostriedok expandovania vlády moslimov, nadradenosť moslimov nad nemoslimami a mužov nad ženami.

Stručne povedané, šaria vo svojom klasickom chápaní nemôže byť zlučiteľná s moderným životom vo všeobecnosti, a najmä s demokraciou. Pre moslimov znamená dosiahnutie politickej participácie buď úplné odmietnutie verejných aspektov práva – ako urobil Atatürk v Turecku – alebo ich reinterpretáciu. Sudánsky učenec Mahmúd Muhammad Tahá poskytol príklad tohto druhého prístupu, keď prišiel s odlišným čítaním islamských svätých kníh a vo veľkom merítku eliminoval škodlivé islamské zákony.

Islam sa neustále mení, preto je chybou trvať na tom, že náboženstvo musí byť tým, čím bolo doteraz. Ako uvádza Hassan Hanafi z Cairo University, Korán "je supermarket, kde si môžete vziať to, čo chcete, a nechať tak to, čo nechcete."

Nechajme bokom Atatürka a Taháa, moslimovia len tak tak začali kráčať po dlhom, strmom chodníku k tomu, aby urobili islam moderným. Okrem základných ťažkostí príznačných pre revidovanie poriadku platného v siedmom storočí, aby sa dostal do súladu s étosom dvadsiateho prvého storočia, dominujúcim Západu, sa islamistické hnutie, ktoré dnes dominuje v moslimskom intelektuálnom živote, ťahá úplne opačným smerom od demokracie. Namiesto toho bojuje za obnovenie šarie ako celku a jej aplikovanie s mimoriadnou prísnosťou bez ohľadu na to, čo chce väčšina.

Niektorí islamisti odsudzujú demokraciu ako kacírstvo a zradu islamských hodnôt, ale tí múdrejší z nich, usilujúci o vlastnú širokú popularitu, prijali demokraciu ako mechanizmus na uchopenie moci. Ich úspech v krajine, akou je Turecko, nemôže premeniť islamistov na demokratov (t. j. ukázať ochotu vzdať sa moci), ale demonštruje ich ochotu prijať akúkoľvek taktiku, ktorá im prinesie moc.

Áno, pri dostatočnom úsilí a čase sa môžu stať moslimovia rovnako demokratickými ako obyvatelia Západu. V tomto čase sú však najmenej demokratickými a islamistické hnutie predstavuje obrovskú prekážku politickej participácie. Inými slovami v Egypte, rovnako ako inde, je môj teoretický optimizmus tlmený pesimizmom, založenom na súčasnej a budúcej realite.

Súvisiace témy:  Democracy and Islam receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.