Islamistické Turecko zachádza príliš ďaleko

Typické islamisticko-ľavičiarske divadlo určené na delegitimizáciu Izraela, Tureckom sponzorovaná flotila "Slobodná Gaza" koncom mája bola len nudným opakovaním. Ako ilustrácia toho, že Izraelčania nerozumejú spôsobu vojny, v ktorej teraz musia bojovať, výsledok bol smutne predvídateľný. Vyhlásenie tureckých politikov, ako aj výhľad budúcnosti islamistického hnutia sú však nové a plné dôležitosti.

Najlepší priatelia? Erdoğan (vľavo) s Ahmadinedžádom.

Niečo z pozadia: po 150 rokoch chabého úsilia o modernizáciu Osmanská ríša nakoniec v roku 1923 zanikla, a nahradila ju dynamická, západne orientovaná Turecká republika, ktorú založil a ovládal bývalý osmanský generál Kemal Atatürk. V priebehu nasledujúcich pätnástich rokov až do svojej smrti v roku 1938, Atatürk zavádzal program orientovaný na západné hodnoty tak tvrdo, že v jednom prípade navrhoval nahradenie koberčekov v mešitách lavicami, aké bývajú v kostoloch. Hoci Turecko je takmer na 100 percent moslimskou krajinou, trval na čisto sekulárnom štáte.

Atatürk nikdy nezískal pre svoju víziu celú tureckú populáciu a časom sa jeho laická republika musela stále viac prispôsobovať moslimskému náboženskému cíteniu. Atatürkov poriadok ale pretrvával až do 90. rokov, ochraňovaný vedením armády, pre ktoré bolo prioritou zachovať jeho pamiatku a zaviesť sekularizmus.

Islamisti prvýkrát získali reprezentáciu v parlamente začiatkom 70. rokov, keď ich vodca Necmettin Erbakan už po tretíkrát zastával funkciu podpredsedu vlády. Po tom, ako turecké politické strany hlavného prúdu premárnili svoju legitímnosť hanebným mixom egoizmu a korupcie, sa Erbakan stal na jeden rok, 1996-97, premiérom, až kým sa armáda presadila a zvrhla ho.

Niektorí z Erbakanových agilnejších a ambicióznejších dôstojníkov pod vedením Recep Tayyip Erdoğana, vytvorili v auguste 2001 novú islamistickú politickú stranu Adalet ve Kalkınma Partisi alebo AKP (Strana porozumenia a rozvoja). Len o rok neskôr získala prenikavú väčšinu 34 percent hlasov a kvôli vrtochom tureckých volebných predpisov získala v parlamente dominanciu 66 percentami kresiel.

Erdoğan sa stal premiérom a s pomocou dobrého vládnutia získala AKP výrazný nárast počtu hlasov v opätovných voľbách v roku 2007. S obnoveným mandátom stále viac odsúvala armádu na vedľajšiu koľaj a agresívne uskutočňovala prepracovanú falošnú konšpiračnú teóriu, pokutovala politickú kritiku sumou US$2.5 miliárd, nahrávala na video opozičných vodcov v kompromitujúcich sexuálnych situáciách, a teraz plánuje zmenu ústavy.

Zahraničná politika v rukách ministra zahraničia Ahmeta Davutoğlua, ktorého ašpiráciou je znovuzískanie bývalej vedúcej pozície Turecka na Blízkom východe, zachádza ešte omnoho ďalej, Ankara nielenže zaujala očividne agresívnejší prístup k Cypru, ale nezodpovedne sa vložila do takej citlivej politickej témy, ako je iránske budovanie nulkeárneho programu a arabsko-izraelský konflikt. Najprekvapivejšou zo všetkého je jej podpora IHH, a domácej tureckej "charity" so zdokumentovanými väzbami ku al-Kájde.

Ak má nezodpovedné správanie Ankary starosti vzbudzujúce následky pre Blízky východ a islam, má to aj zmierňujúci účinok. Turkovia sú v popredí vývoja, ktorý nazývam Islamizmus 2.0, ľudovej, legitímnej a nenásilnej verzie toho, čo sa Ajatolláh Chomejní a Usáma bin-Ládin pokúšali dosiahnuť násilne prostredníctvom Islamizmu 1.0. Predikoval som, že Erdoğanova rafinovaná forma islamizmu "môže ohroziť civilizáciu dokonca viac ako to robí brutalita verzie 1.0'."

Fethullah Gülen neschvaľuje.

Skutočnosť, že odstúpil od svojej umiernenosti a opatrnosti naznačuje, že islamisti sami sebe nemôžu pomôcť, že barbarstvo vrodené islamizmu sa musí nakoniec vynoriť, že varianta 2.0 musí vrátiť späť k svojmu pôvodnému islamizmu 1.0. Ako to postuluje Martin Kramer , "čím menej moci sa islamistom dostáva, tým viac sú obmedzovaní a naopak." Znamená to, že by to mohol byť prípad toho, že islamizmus predstavuje menej hrozivého oponenta, a to z dvoch dôvodov.

Po prvé, Turecko má najsofistikovanejšie islamistické hnutie na svete, také, ktoré zahŕňa nielen AKP, ale aj masové hnutie Fethullah Gülen, propaganistickú mašinériu Adnan Oktar, a ďalšie. Nové zverstvá AKP zapríčinili nezhody; napríklad Gülen verejne odsúdil frašku "Slobodná Gaza" a navrhol oslabenie taktík vnútornej bitky, ktoré by mohli nastať.

Po druhé, ak raz iba malá skupina analytikov odhalila Erdoğanovo islamistické založenie, stala sa teraz táto skutočnosť samozrejmou a očividnou, takže ju môže vidieť celý svet. Erdoğan zámerne odložil svoj starostlivo pestovaný imidž prozápadného "moslimského demokrata," čím zjednodušil to, že ho môžeme brať ako spojenca Teherán-Damašok, ktorým naozaj je.

V súlade so snahami Davutoğlua sa Turecko vracia do centra Blízkeho východu a ummy. Nezaslúži si však ďalšie plné členstvo v NATO a podporu si zaslúžia jeho opozičné strany.

Súvisiace témy:  Radical Islam, Turkey and Turks receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.