Môj mierový plán: Izraelské víťazstvo

Tento mesiac izraelský minister obrany Ehud Barak vyhlásil, že Izrael sa musí stiahnuť z palestínskej oblasti. "Svet nechce akceptovať — a my to v roku 2010 nezmeníme — očakávanie, že Izrael bude vládnuť inému národu počas ďalších desaťročí," povedal. "Je to niečo, čo neexistuje nikde inde na svete."

Má pravdu? Je mier vôbec možný? A ak áno, akú formu by mala mať konečná dohoda? Toto sú otázky, ktoré sme položili autorom National Post v našej sérii "Aký je váš mierový plán?"

Ehud Barak, izraelský minister obrany.

Môj mierový plán je jednoduchý: Izrael porazí svojich nepriateľov.

Víťazstvo jedinečným spôsobom vytvára okolnosti, vedúce k mieru. Vojny sa skončia, ako potvrdzujú dejiny, keď jedna strana prizná porážku a druhá zvíťazí. Toto dáva intuitívny zmysel, pretože dovtedy, kým obidve strany ašpirujú na splnenie svojich ambícií, boj pokračuje, prípadne môže začať znovu.

Cieľ zvíťaziť nie je ničím novým. Antický čínsky stratég Sun Tzu doporučoval, že vo vojne "Má byť vaším veľkým cieľom víťazstvo." Raimondo Montecuccoli, Rakúšan v 17. storočí povedal, že "Cieľom vojny je víťazsvo." Carl von Clausewitz, Prus 19. storočia, dodáva, že "Vojna je aktom násilia, ktorým donútime nepriateľa, aby splnil našu vôľu." Winston Churchill povedal svojmu britskému národu: "Pýtate sa: čo je naším cieľom? Nemôžem odpovedať jedným slovom: Víťazstvo - víťazstvo – za každú cenu, víťazstvo, napriek všetkému teroru, víťazstvo, akokoľvek dlhá a ťažká môže byť cesta." Dwight D. Eisenhower vyhlásil, že "Vo vojne neexistuje žiadna náhrada za víťazstvo." Tieto názory predchádzajúcich období stále platia, aj keď sa tak veľmi menia zbrane, ľudská povaha zostáva rovnaká.

Víťazstvo znamená vnútiť nepriateľovi svoju vôľu, donútiť ho, aby sa vzdal svojich vojnových cieľov. Nemci, ktorí boli v Prvej svetovej vojne donútení ku kapitulácii, si udržali svoj cieľ dominácie v Európe a o niekoľko rokov neskôr vzhliadli k Hitlerovi, aby ho dosiahli. Podpísané kusy papiera majú zmysel len vtedy, ak jedna strana zvolá "Vzdávame sa" :Vietnamská vojna sa údajne skončila diplomatickou cestou v roku 1973, ale obidve strany pokračovali v hľadaní svojich vojnových cieľov, až kým Sever získal konečné víťazstvo v roku 1975.

Kľúčom je sila vôle: zostreľovanie lietadiel, ničenie tankov, vyčerpanie munície, prinútiť vojakov k úteku, a obsadenie krajiny nie sú tu rozhodujúce, musia byť sprevádzané psychologickým kolapsom. Porážka Severnej Kórey v roku 1953, Saddáma Husajna v roku 1991, a irackých Sunnitov v roku 2003 sa nezmenila na beznádej. Naopak, Francúzi sa vzdali v roku 1962 v Alžírsku, napriek tomu, že ich vojsko i zbrane boli voči ich nepriateľom v prevahe, rovnako ako Američania vo Vietname v roku 1975 a Sovieti v roku 1989 v Afganistane. Studená vojna sa skončila bez mŕtvych. Vo všetkých týchto prípadoch mali tí, ktorí prehrali, väčší arzenál, armády a fungujúce ekonomiky. Stratili však vôľu.

Rovnako aj arabsko-izraelský konflikt bude vyriešený len vtedy, ak sa jedna strana vzdá.

Až doteraz si po každej vojne obidve strany udržali svoje ciele. Izrael bojuje, aby vyhral prijatie zo strany svojich nepriateľov, zatiaľ čo títo nepriatelia bojujú, aby eliminovali Izrael. Tieto ciele sú tvrdé, nemenné a navzájom nezlučiteľné. Prijatie Izraela alebo jeho eliminácia predstavujú jediný mierový stav. Každý pozorovateľ musí prijať jedno alebo druhé riešenie. Civilizovaný človek musí chcieť víťazstvo Izraela, pretože jeho cieľom je obrana, ochrana existujúcej a kvitnúcej krajiny. Deštrukcia, ktorá je cieľom jeho nepriateľov, je púhym barbarizmom.

Už takmer 60 rokov sa pokúšajú arabskí rejekcionisti, teraz spojení so svojimi iránskymi a ľavicovými partnermi, eliminovať Izrael rozmanitými stratégiami: pracujú na tom, aby intelektuálne podkopali jeho legitimitu, premohli ho demograficky, izolovali ho ekonomicky, diplomaticky znížili jeho obranu, bojujú konvenčne, demoralizujú ho terorom a hrozia mu použitím zbraní hromadného ničenia. Hoci nepriatelia Izraela presadzujú svoje ciele s energiou a vôľou, stretli sa len s malými úspechmi.

Ironicky Izraelčania v priebehu času odpovedali na neustále útoky na ich krajinu tým, že stratili schopnosť vidieť potrebu víťazstva. Pravica vytvára schémy víťazstva dosiahnutého obratným ťahom, stred experimentuje s politikou ústupkov a unilateralizmom a ľavica sa oddáva vine a sebaobviňovaniu. Enormne málo Izraelčanov chápe neukončenú záležitosť víťazstva, potrebu zlomenia vôle nepriateľa a potrebu prinútiť ho akceptovať trvalosť židovského štátu.

Našťastie, Izrael musí poraziť len Palestínčanov, a nie celú arabskú ríšu alebo moslimskú populáciu, ktorá eventuálne bude potom nasledovať Palestínčanov v akceptovaní Izraela. Šťastím je aj to, že hoci si Palestínčania vybudovali strašlivú reputáciu za svoju výdrž, je možné ich poraziť. Ak bolo možné donútiť Nemcov a Japoncov, aby sa vzdali v roku 1945, a Američanov v roku 1975, prečo by mali byť od porážky oslobodení Palestínčania?

Bezpečnostná rada Spojených národov, jeden z faktorov, ktorý prispel k tomu, že sa predlžuje arabsko-izraelský konflikt.

Prirodzene musí Izrael na svojej ceste k dosiahnutiu víťazstva čeliť prekážkam. Krajina je všeobecne obmedzovaná medzinárodnými očakávaniami (napríklad Bezpečnostnej rady Spojených národov) a špeciálne politikou svojho hlavného spojenca, americkej vlády. Takže ak má Jeruzalem vyhrať, musí to začať zmenou politiky Spojených štátov a ostatných západných krajín. Tieto vlády by mali tlačiť Izrael k tomu, aby hľadal víťazstvo tým, že presvedčia Palestínčanov o tom, že prehrali.

Znamená to, že sa zruší vnímanie izraelskej slabosti, ktoré vzniklo po procese v Oslo (1993-2000) a po oboch stiahnutiach z Libanonu a Pásma Gazy (2000-05). Zdalo sa, že Jeruzalem sa počas prvých troch rokov vlády premiéra Ariela Sharona v rokoch 2001-03 vrátil na správnu cestu, a jeho nekompromisný postoj priniesol skutočný pokrok v izraelskom vojnovom úsilí. Až keď sa koncom roku 2004 ukázalo, že Sharon v skutočnosti plánoval unilaterálne stiahnutie sa z Pásma Gazy, zvihla sa nálada Palestínčanov a Izrael prestal víťaziť. Slabé obdobie premiéra Ehuda Olmerta bolo len čiastočne napravené počas posledného roku Benjaminom Netanjahuom.

Je iróniou, že izraelské víťazstvo prinesie Palestínčanom ešte väčší úžitok než Izraelčanom. Samozrejme, pre Izraelčanov bude predstavovať úžitok skutočnosť, že sa zbavia atavistickej vojny, ale ich krajina je fungujúcou modernou spoločnosťou. Naopak Palestínčanom to, že sa vzdajú svojho iredentistického sna o eliminovaní svojho suseda, poskytne nakoniec šancu starať sa o vlastnú ohavnú záhradu, rozvíjať svoju hlboko defektnú politiku, ekonomiku, spoločnosť a kultúru.

Takto môj mierový plán predstavuje koniec vojny, a zároveň prináša jedinečný úžitok všetkým tým, ktorí sú priamo zúčastnení.

Súvisiace témy:  Arab-Israel conflict & diplomacy receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.