Výčitky svedomia prešli v Európe do masochizmu

"Niet nič západnejšieho než nenávisť Západu," píše francúzsky novelista a esejista Pascal Bruckner vo svojej knihe La tyrannie de la pénitence (2006), ktorú do angličtiny kompetentne preložil Steven Rendall a nedávno ju vydalo Princeton University Press pod názvom The Tyranny of Guilt: An Essay on Western Masochism (Tyrania viny: Esej o západnom masochizme). "Celé moderné myslenie," dodáva, "možno redukovať na mechanické odsudzovanie Západu, zdôrazňovanie pretvárky, násilia a odporu."

Obálka knihy Pascala Brucknera "Tyrania viny: Esej o západnom masochizme".

Preháňa, ale nie príliš.

Ukazuje, že Európania vidia sami seba ako "chorého muža planéty", ktorého nákazlivosť zapríčiňuje každý problém v nezápadnom svete (nazýva ho Juhom). Keď položí biely muž svoju nohu na Áziu, Afriku alebo Ameriku, nasleduje smrť, chaos a deštrukcia. Európania sa cítia, akoby sa narodili so stigmou: "biely muž zasial zármutok a ruiny všade, kam vstúpil." Jeho bledá tvár signalizuje jeho morálnu defektivitu.

Tieto provokatívne výroky podopierajú Brucknerovu brilantnú polemiku, v ktorej argumentuje, že európske zlé svedomie kvôli imperializmu, fašizmu a rasizmu trápi kontinent až k bodu, kde sa udusí jeho kreativita, zničí sa jeho sebadôvera a vyčerpá sa jeho optimizmus.

Sám Bruckner pripúšťa, že Európa je poškvrnená, ale oceňuje jej sebakritiku: "Nemožno pochybovať o tom, že Európa umožnila zrod monštrám, ale rovnako umožnila aj zrod teórií, ktoré dávajú možnosť pochopiť a zničiť tieto monštrá."Dodáva, že kontinent nemôže byť iba prekliatím, pretože jeho veľkolepé výdobytky dopĺňajú jeho najhoršie zverstvá. Nazýva to "dôkazom veľkosti."

Paradoxne je to práve pripravenosť Európy priznať si tieto chyby, ktorá vyvoláva sebanenávisť, pretože spoločnosti, ktoré nie sú schoné takejto introspekcie, nedrásajú sami seba. Silou Európy je teda jej slabosť. A hoci kontinent "viac alebo menej zdolal svoje monštrá" ako sú otroctvo, kolonializmus a fašizmus, rozhodol sa zaoberať sa touto svojou najhoršou minulosťou. Preto má jeho kniha názov Tyrania viny. Minulosť so svojím násilím a agresivitou časom zamrzla, a Európania nemôžu očakávať, že toto bremeno niekedy odhodia.

Naopak Juh je permanantne považovaný za nevinného. Aj keď sa kolonializmus stráca v minulosti, obviňujú sa Európania poctivo za utrpenie vtedy kolonializovaných ľudí. Večná nevina znamená infantilizovanie ne-Západniarov; Európania si namýšľajú, že sú jedinými dospelými – čo je znovu formou rasizmu. Poskytuje to tiež cestu k tomu, ako predísť kritike.

Asi milión Španielov protestovalo 12. marca 2004 proti teroristickým bombovým atentátom z predošlého dňa – za zverstvá obviňovali svojho vlastného premiéra José María Aznara.

Toto vysvetľuje, prečo sa Európania spytujú, čo "môžu urobiť pre Juh, namiesto toho, aby sa pýtali, čo môže urobiť Juh pre seba samého." Rovnako to vysvetľuje, prečo po madridských bombových atentátoch v roku 2004 pochodovalo a protestovalo milión Španielov proti svojmu vlastnému premiérovi, a nie proti islamistickým páchateľom. A ešte horšie: prečo považujú španielskych civilistov "odtrhnutých od seba oceľou a paľbou" za vinných.

Ako ukazujú bombové atentáty v Madride a nespočetné ďalšie akty násilia, majú moslimovia tendenciu mať najviac nepriateľské postoje voči Západu, a Palestínčania sa radia medzi najnepriateľskejších moslimov. Skutočnosť, že Palestínčania bojujú proti židom, najextrémnejším obetiam západnej vražednosti, ich robí perverzným spôsobom ideálnym nástrojom vyvracania viny Západu. A aby boli veci ešte horšie, zatiaľ čo sa Európania odzbrojujú, židia berú do rúk meč a bez hanby ním vládnu.

Európa sa očisťuje od zločinov proti židom a vyzdvihuje Palestínčanov ako obete, bez ohľadu na to, ako zločinne sa správajú, a zobrazuje Izraelčanov ako moderných nacistov, bez ohľadu na to, aké nevyhnutné je ich sebaobviňovanie. Tak palestínska otázka "potichu relegitimovala nenávisť voči židom." Európania sa sústreďujú na Izrael s takou intenzitou, až by sme si mohli myslieť, že osud planéty bude určovaný "úzkym prúžkom zeme medzi Tel Avivom, Ramalláhom a Pásmom Gazy."

A Amerika? Tak ako sa "Európa oprosťuje od zločinu Šoa tým, že obviňuje Izrael, [tak] sa oprosťuje aj od hriechu kolonializmu tým, že obviňuje Spojené štáty." Exkomunikovanie svoho amerického dieťaťa dovoľuje Európe, aby sa nafukovala. Bruckner za seba odmieta takýto ľahký únik a obdivuje americké presvedčenie a hrdosť na svoju krajinu. "Tam, kde sa Amerika presadzuje, Európa o sebe pochybuje." Poznamenáva tiež, že v čase núdze sa nešťastní na tejto zemi neustále obracajú k Spojeným štátom, a nie k Európskej únii. Preňho sú Spojené štáty "posledným veľkým národom na Západe."

Dúfa, že Európa a Amerika budú opäť spolupracovať, pretože ak tomu tak bude, "dosiahnu fenomenálne výsledky." Jeho vlastné poznatky ale poukazujú na nepravdepodobnosť takejto perspektívy.

Súvisiace témy:  History, Views of US receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.