Záblesk útechy v zlých vzťahoch medzi USA a Izraelom

Veci nie sú vždy také jednoduché, ako sa zdajú; súčasná kríza americko-izraelských vzťahov naznačuje, že všetko zlé je na niečo dobré.

K tomuto záveru nás privádzajú štyri postrehnuté javy:

Po prvé, "mierový proces" je v skutočnosti "vojnovým procesom." Diplomatické rokovania v deväťdesiatych rokoch viedli k začiatku izraelského ústupu, čo malo nepriaznivý účinok zvratu pomerne zlej situácie v roku 1993 na situáciu naháňajúcu hrôzu v roku 2000. Bolestivé ústupky Izraela, ako vieme, nemali za následok recipročnú dobrú vôľu Palestínčanov, ale naopak iredentizmus, zlosť, zúrivosť a násilie.

Po druhé, izraelské ustupovanie Arabom je trvácne, zatiaľ čo vzťahy s Washingtonom kolíšu. Keď už raz Izraelčania opustili južný Libanon a Pásmo Gazy, urobili tak natrvalo, čím môže byť prípad Golanských výšin a východného Jeruzalema. Nanešťastie tieto kroky môžu byť nevyčísliteľne drahé. Naopak, americko-izraelské vzťahy sú závislé od osobností a okolností, takže ich úroveň sa pohybuje smerom nahor a zasa klesá, a cena je relatívne nižšia. Každý prezident alebo premiér môže vyvrátiť názor a tón svojho predchodcu. Problémy môžu byť rýchlo napravené.

V širších súvislostiach sú putá medzi Spojenými štátmi a Izraelom natoľko silné, že ďaleko presahujú politikov a záležitosti daného momentu. Nič na svete sa nepodobá na tento bilaterálny, "najmimoriadnejší" z mimoriadnych vzťahov a "rodinný vzťah medzinárodných politík." Podobne ako ktorékoľvek rodinné väzby, má vysoké bodové hodnotenie (Izrael je na druhom mieste, len za Spojenými štátmi, v počte spoločností uvedených na zozname NASDAQ) a nízke (špionážna aféra Jonathana Pollarda bolí naďalej, i keď vypukla už pred štvrťstoročím). Ak príde k strategickej kooperácii, hospodárskym spojeniam, intelektuálnym väzbám, zdieľaným hodnotám, Volebným záznamom Spojených národov, zhode v náboženských názoroch a dokonca vzájomnej interferencii vo všetkých ostatných interných záležitostiach, má väzba jedinečnú intenzitu.

Z perspektívy Izraela sú tak politické vzťahz s Arabmi ohrozené, ale vzťahy s Washingtonom sú jasné a flexibilné.

Po tretie, ak sa izraelskí vodcovia môžu tešiť silným, spoľahlivým vzťahom s Washingtonom, môžu si voči Arabom viac dovoliť. Golda Meir robila ústupky Richardovi Nixonovi, Menachem Begin Jimmyu Carterovi, Yitzhak Rabin, Benjamin Netanyahu, a Ehud Barak Billovi Clintonovi and Ariel Sharon Georgovi W. Bushovi.

Budovy v Ramat Shlomo, bývalej zemi nikoho v Jeruzaleme, kde Barack Obama stojí proti novej izraelskej výstavbe.

Naopak, nedôvera Washingtonu spôsobuje Izrealčanom tieseň a znižuje ochotu riskovať. Bolo to tak v prípade Georga H.W. Busha a je to tak ešte viac s Barackom Obamom. Súčasné znepokojenie nastalo pred tým, ako sa Obama dostal do Oválnej pracovne, pri jeho verejnom spájaní s prominentnými osobami nenávidiacimi Izrael (napr. Ali Abunimah, Rashid Khalidi, Edward Said, Jeremiah Wright). Vzťahy sa pokazili v marci, keď jeho administratíva 9. marca predstierala pobúrenie nad oznámením o bežných stavebných prácach v Jeruzaleme, po čom nasledoval 12. marca surový telefónny hovor od ministra zahraničia a napätá schôdzka na najvyššej úrovni 23. marca.

Dennis Ross (vpravo): veľmi túžiaci po Benjaminovi Netanyahuovi (vľavo)?

A aby sa veci ešte zhoršili, Obamova administratíva sa vo svojom vystupovaní silno identifikuje s udržiavaním dobrých vzťahov medzi Spojenými štátmi a Izraelom, a Dennis Ross bol 28. marca anonymne obvinený kolegami z toho, že je "omnoho vnímavejší ku koaličnej politike Netanjahua, než k americkým záujmom." Prominentný zahraničnopolitický analytik to využil na to, aby, pochybujúc o Rossových politických správach, položil otázku, či má Ross "dvojitú loyalitu" k Izraelu.

Toto hrozivé a prakticky bezprecedentné napätie má predvídateľný účinok na izraelskú verejnosť, robí ju nedôverčivou voči Obamovi, odolnou voči tlaku Spojených štátov, pričom zvyčajne inšpiruje hašteriacich sa politikov k tomu, aby spolupracovali v snahe odolávať jeho politike.

Po štvrté, napätie vo vzťahoch medzi Spojenými štátmi a Izraelom zvyšuje neústupčivosť Palestínčanov a ich požiadavky. Keď je Izrael v zlej pozícii, dáva to jeho vodcom viac síl; a ak sa stupňuje napätie zo strany tlaku Spojených štátov na ústupky Palestínčanov, prizerá sa tejto show. Toto sa stalo v polovici roku 2009, keď Mahmúd Abbás poúčal Američanov o tom, čo treba vymáhať od Jeruzalema. Naopak, keď americko-izraelské vzťahy prekvitajú, pociťujú palestínski vodcovia tlak, aby sa stretli s Izraelčanmi, odvážili sa na rokovania a podpísali dokumenty.

Výsledkom kombinácie týchto štyroch predpokladov je kontraintuitívny záver: Silné väzby medzi Spojenými štátmi a Izraelom spôsobujú, že sa chyby Izraela neopakujú. Slabé väzby medzi nimi tento proces narušujú. Obama môže očakávať, že vyvolávanie hádky s Izraelom prinesie vyjednávanie, ale bude to mať opačný účinok. Môže sa domnievať, že dosiahol diplomatický objav, ale v skutočnosti spôsobí, že to bude menej pravdepodobné. Tí, ktorí sa obávajú viac "vojnového procesu", môžu teda získať väčšiu útechu v chybách administratívy.

Komplexnosť vzťahov mezi Spojenými štátmi a Izraelom ponecháva mnoho priestoru pre paradoxy a neuváženosť. Spätný pohľad na obrat udalostí, pôsobiaci starosti, naznačuje, že z toho môže vzísť mnoho dobrého.

Súvisiace témy:  Arab-Israel conflict & diplomacy, Israel & Zionism, US policy receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.