Zdĺhavý odchod z otraseného Iraku

Americké vojenské sily sa pred týždňom stiahli z irackých miest. Odchod sprevádzali slávnostné prehliadky, ohňostroje a skandovanie "Preč, Amerika, preč! Bagdad víťazí!"

Iračania oslavovali stiahnutie amerických vojakov z irackých miest 1. júla.

Odišli na základe Dohody o stave jednotiek medzi USA a Irakom z novembra 2008 (Status of Forces Agreement reached in November 2008 ), ktorá stanovuje ich "stiahnutie sa z miest, mestečiek a dedín" do júna 2009. Okrem toho, do 31. decembra 2001 "sa musia všetky americké vojská stiahnuť z celého irackého teritória, vodného a vzdušného priestoru." SOFA tiež garantuje Bagdadu kontrolu nad americkými vojenskými operáciami a definuje úlohu Spojených štátov v takých oblastiach, ako je iracká ekonomika a vzdelávanie.

Niektoré pevnosti v mestách boli odovzdané Iračanom, ostatné boli zbúrané. Ako uviedol kapitán Andrew Roher, stojac na obchodnej ulici v centre Bagdadu a sledujúc, ako sa tu rušia malé základne, "Cieľom je nezanechať žiadne stopy." Americké jednotky sa stiahli do stanov a "zariadení" z preglejky (nenazývajme ich "základňami") mimo miest.

Tieto zmeny v krátkosti znamenajú, že Iračania, napriek okupácii pod vedením Spojených štátov, ktorá trvala 6 rokov navyše, a tomu, že ešte stále požadujú značnú americkú podporu, v konečnom dôsledku viac-menej riadia svoju krajinu.

Pre mňa prichádza presunutie Američanov na vidiek so šesťročným oneskorením. Už v roku 2003 som v článku "Let Iraqis run Iraq," (Nechajme Iračanov vládnuť Iraku) odporúčal: "Odovzdajme moc Iračanom. Nechajme ich vytvoriť vládu. ... Zrušme koaličným vojskám ich hliadky na uliciach miest, ako aj ochranu budov, a presuňme ich na základne v púšti."

Dlhé váhanie Washingtonu stálo Američanov veľa, počnúc tisíckami mŕtvych a stovkami miliárd dolárov, a pokračujúc intoxikáciou americkej politiky. Viazanie amerických záujmov na prospech irackých miest silno narušilo "Stojíme svorne" (united we stand) solidaritu a nahradilo ju najpodráždenejšou a najnenávistnejšou debatou v krajine od čias Vietnamskej vojny.

A čo je horšie, okupácia irackých miest má doteraz nevyčísliteľný, ale vystrašujúci dlhodobý dopad. Prevzatie zodpovednosti za iracké mestá, omnoho viac než iné faktory zdiskreditovalo Georga W. Busha a zdvihlo vlnu podpory, ktorá priviedla posledného ľavičiarskeho politika k prezidentúre. Prvý polrok Baracka Obamu vo funkcii naznačuje, že usiluje o zásadné zmeny vzťahu štátu a spoločnosti. V tomto zmysle budú Američania pravdepodobne ešte mnoho desaťročí platiť za chyby urobené v Iraku.

A čo vplyv okupácie na Iračanov? Ako uvádza Ernesto Londoño z Washington Post, keď sa americké jednotky pripravovali na stiahnutie 30. júna, znepokojovali ich dve otázky: Ako sa budú správať iracké vojenské sily po ich odchode? Ukáže sa, že americké životy a finančné prostriedky vynaložené na podporu a legitimizáciu irackej vlády boli dobrou investíciou?

Som pesimistický, nazerám na Irak ako na násilnú krajinu, ešte sa len vynárajúcu zo stalinistickej nočnej mory Saddáma Hussajna, miesto plné korupcie, napätia, nenávisti a túžby po odvete. Prítomnosť amerických jednotiek v krajine počas šiestich rokov dočasne krotila tlaky, ale ťažko zlepší osud krajiny.

Mnohí Iračania súhlasia. "Keď Američania odídu, všade nastane drancovanie, pretože nebude nikoho, kto by dával pozor," hovorí dôstojník irackej armády. "Bude tu občianska vojna – nepochybne," predikuje . Nikto nebude venovať pozornosť živým prenosom správ o nádeji a uzmierení, poskytnutým Iraku peniazmi amerických daňových poplatníkov. "Irak je teraz ako dieťa. Potrebuje, aby naňho niekto dozeral," hovorí predseda miestnej bezpečnostnej rady. Šiítsky legislatívec Qassim Daoud otvorene vyzýva americké jednotky k tomu, aby zostali do roku 2020 alebo 2025.

Jednotky však neúprosne odchádzajú a ja predikujem, že masívne americké úsilie rýchlo zanikne, zlyhá a bude zabudnuté. Iračania sa nebudú vedieť vysporiadať s takými problémami ako terorizmus, napätie medzi Sunnitmi a Šiítmi, kurdská autonómia islamistické ambície, strata kresťanov, nepevná priehrada Mosul Dam, a zastaralá ropná a plynárenská infraštruktúra. Občianska vojna zostáva živým výhľadom, po tom ako sa vrátia sektárske boje. Súčasné dôkazy naznačujú, že Iračania si ani neudržia vojenské zariadenia v hodnote miliárd dolárov, ktoré im venovali Američania.

Ako Američan hovorím veľa šťastia Iraku, ale veľa šťastia ukončeniu americkej kontroly ich miest, zbohom dozoru nad ekonomikou a školami, zbohom robeniu si starostí o vnútorné kmeňové vzťahy a o Mosul Dam, a adieu zodpovednosti za teroristov a ich obete.

Iróniou je, že aj keď okupácia irackých miest znamenala pre Spojené štáty trvalé škody, jej prospešný vplyv na Irak bude pravdepodobne iba povrchný a prechodný. Súhrnne povedané, bolestné mrhanie zdrojmi končí práve včas.

Súvisiace témy:  Iraq, US policy receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.