Patrí Turecko ešte stále do NATO?

Práve v čase, keď Organizácia Severoatlantickej zmluvy oslavuje 60. výročie, čelí úplne novému problému – problému radikálneho islamu vo vlastných radoch, reprezentovanému Tureckou republikou.

Ankara vstúpila do NATO v roku 1951 a krátko nato turecká armáda odvážne bojovala spolu so spojencami v Kórei. Turci po celé desaťročia stáli pevne proti Sovietskemu zväzu. Turecko má po Spojených štátoch v poradí druhý najvyšší počet vojenských síl v aliancii.

Po ukončení Studenej vojny sa poslanie NATO zmenilo a niektorí videli islamizmus ako nového strategického nepriateľa. Už v roku 1995 generálny sekretár NATO Willy Claes prirovnával islamizmus k historickému nepriateľovi: "Fundamentalizmus je prinajmenej natoľko nebezpečný, ako bol komunizmus." Po tom, ako skončila Studená vojna, dodáva, "sa islamská militantnosť stala snáď najvážnejšou hrozbou pre alianciu NATO a pre bezpečnosť Západu."

Samozrejme, NATO ako prvé uviedlo do platnosti 5. článok svojej ústavy vyzývajúci ku "kolektívnej sebaobrane", keď požadovalo, aby sa v roku 2001 viedla vojna proti Talibanu v Afganistane, ako odpoveď na útoky z 11. septembra, ktoré boli vedené z tejto krajiny.

Len nedávno španielsky premiér José María Aznar vyhlásil, že "islamistický terorizmus je novou spoločne zdieľanou hrozbou globálneho charakteru, ktorá ohrozuje samotnú existenciu členov NATO," a zasadzoval sa za to, aby sa aliancia sústredila na porážku "islamského džihádizmu a rozširovania zbraní hromadného ničenia." Vyzýva k tomu, aby bola "vojna proti islamskému džihádizmu v centre stratégie aliancie."

Claes a Aznar majú pravdu, ale ich vízia je teraz ohrozená, pretože islamisti prenikli do aliancie 28 štátov, ako to bolo dramaticky ilustrované v posledných dňoch.

Premiér Recep Tayyip Erdoğan (vľavo) a Anders Fogh Rasmussen v roku 2002.

V čase, keď sa obdobie generálneho sekretára Jaapa de Hoop Scheffera v júli končí, vznikol konsenzus v tom, že jeho nástupcom sa stane 56 ročný dánsky premiér Anders Fogh Rasmussen. Fogh Rasmussen bol vo funkcii začiatkom roka 2006, keď vypukla kríza s karikatúrami Mohameda, a tvrdil, že ako premiér nemá žiadnu moc na to, aby mohol prikazovať súkromným novinám, čo nesmú uverejňovať. Táto pozícia mu získala mnoho kritiky zo strany moslimov, vrátane tureckého premiéra Recepa Tayyipa Erdoğana, ktorý v tom čase inštruoval Fogha Rasmussena, že "Slobody majú hranice, čo je sväté, by malo byť rešpektované."

V čase, keď sa blíži nástup Fogha Rasmussena na post v NATO, pokračoval Erdoğan vo vyjadrovaní svojej nevôle, vyhlasoval, že jeho vláda sa pozerá "negatívne" na kandidatúru Fogha Rasmussena, pretože, ako vysvetľoval Erdoğan, "Žiadal som o stretnutie s islamskými vodcami jeho krajiny, aby som im vysvetlil, čo sa deje, ale on si udržiaval odstup. Ako teda môžem od neho očakávať, že nejako prispeje k mieru?"

Koniec koncov, Fogh Rasmussen bol vybraný na základe konsenzu, ale za vysokú cenu. Dán získal túto funkciu až po tom, keď sa intenzívne angažoval v rokovaniach s tureckým prezidentom Abdullahom Gülom, ktoré organizoval Barack Obama. Fogh Rasmussen sľúbil, že vymenuje do vysokých funkcií v Bruseli najmenej dvoch Turkov, a že sa verejne vyjadrí k obavám moslimov týkajúcim sa svojej reakcie na karikatúry. Okrem toho Erdoğan vyhlásil, že Obama "nám poskytol garancie" vzťahujúce sa na turecké obavy z Fogha Rasmussena.

Na to, čo si musel Fogh Rasmussen vytrpieť, aby získal podporu Ankary, možno usudzovať z jeho hrbenia chrbta a vyjadrení v štýle dhimmi (nemoslimovia pod vládou moslimov, ľudia v druhotriednom postavení, podriadení), aby získal nomináciu: "Ako generálny sekretár NATO podniknem, pokiaľ ide o moslimský svet, rozhodné kroky, aby som zabezpečil kooperáciu a zintenzívnil dialóg s moslimským svetom. Považujem Turecko za veľmi dôležitého spojenca a strategického partnera a budem s ním spolupracovať v našom úsilí o zabezpečenie lepšej kooperácie s moslimským svetom."

Zdá sa, že sme sa stali svedkami vzniku nie robustného NATO, ktoré by zodpovedalo modelu Claes-Aznara, vedúceho k boju proti radikálnemu islamu, ale inštitúcie, ochromenej zvnútra, neschopnej postaviť sa najsilnejšej strategickej hrozbe, pretože má obavy z toho, že urazí vládu jedného z členských štátov.

Islamizmus nie je jediným problémom, ktoré má NATO s Tureckom. V tom, čo sa vyvíja ako studená vojna na Blízkom východe, kde jednu stranu vedie Teherán a druhú Rijád, stojí Ankara opakovane na strane Teheránu – ako hostiteľ Mahmúda Ahmadínedžáda, obhajuje iránsky nukleárny program, sprístupňuje iránske ropné náleziská a prepravuje iránske zbrane Hizballáhu, otvorene podporuje Hamas, kruto odsudzuje Izrael a podnecuje tureckú verejnú mienku proti Spojeným štátom.

Novinárka Caroline Glick všímajúc si tieto zmeny, nalieha na Washington, aby "prijal myšlienku odstránenia Turecka z NATO." Nezdá sa, že by Obamova administratíva k takémuto kroku pristúpila. Ale predtým, než Ankara spôsobí, že sa NATO stane bezzubým, by nezaujatí pozorovatelia mali o tomto argumente dôkladne porozmýšľať.

Súvisiace témy:  Radical Islam, Strategic alliances, Turkey and Turks receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete and accurate information provided about its author, date, place of publication, and original URL.