Strategická nekompetentnosť Izraela v Pásme Gazy

Komentovanie vojny medzi Izraelom a Hamasom smeruje k straníckym obhajovacím rečiam, riešia sa morálne dôvody za a proti Izraelu. O tomto sa vedie kľúčová, nie však jediná diskusia. Potrebné je aj citovo neprifarbené strategické stanovenie toho, kto vyhrá, a kto prehrá?

Hillel Frisch tvrdí, že Hamas (nazýva ho „malým izolovaným hnutím, ktoré kontroluje malé pásmo“), „veľmi zle odhadol“ situáciu, keď proti sebe postavil egyptskú vládu a vedie vojnu proti Izraelu. V závere uvádza, že Hamas sa dopustil „strategickej samovraždy.“

Je to možné, ale existujú scenáre, podľa ktorých Hamas vyhráva. Khaled Abu Toameh hovorí o silnej a narastajúcej podpore Hamasu na celom Blízkom východe. Caroline Glick ponúka Hamasu dve cesty, ako vyhrať: návrat k predchádzajúcemu stavu vecí, kde Hamas bude naďalej ovládať Pásmo Gazy, alebo dohodu o prímerí, kde zahraničné sily vytvoria medzinárodný monitorovací režim, v ktorom sa budú kontrolovať hranice Pásma Gazy s Izraelom a Egyptom.

Naznačuje to, že hodnotenie vojenských činov Hamasu závisí v prvom rade od rozhodnutí, ktoré budú urobené v Jeruzaleme. Tieto rozhodnutia tvoria spornú otázku, nakoľko výkonné je izraelské vedenie?

Je katastrofálne. Hlboká strategická nekompetentnosť Jeruzalema pokračuje a predstavuje vrchol chybnej politiky od roka 1993, narušila reputáciu, strategické výhody a bezpečnosť Izraela. K tomuto negatívnemu záveru ma priviedli štyri hlavné dôvody.

Prvým je, že problém Pásma Gazy vytvoril tím, ktorý má v rukách kontrolu nad Jeruzalemom. Jeho vodca premiér Ehud Olmert v roku 2005 nezabudnuteľným spôsobom objasnil unilaterálny odsun Izraelčanov z Pásma Gazy: „My (Izraelčania)sme unavení z bojovania, sme unavení z toho, že musíme byť statoční, sme unavení z vyhrávania, sme unavení z porážania našich nepriateľov.“

Olmert hral rozhodujúcu úlohu v (1) iniciovaní odsunu z Pásma Gazy, ktorý ukončil kontrolu teritória izraelskými obrannými silami a (2) ukončení izraelskej kontroly nad hranicami medzi Pásmom Gazy a Egyptom. Toto druhé, menej spomínané rozhodnutie umožnilo Hamasu vybudovať tunel do Egypta, prevážať materiál a vystreľovať rakety na Izrael.

Po druhé, Olmert so svojimi kolegami zlyhal vo svojej odpovedi na raketové útoky a ostreľovanie mínometnými granátmi. Hamas od roku 2005 doteraz vyslal na Izrael viac ako 6 500 rakiet. Je neuveriteľné, že Izrael vydržal v priebehu troch rokov takmer osem útokov denne. Prečo? Zodpovedná vláda by mala už na prvú raketu reagovať spôsobom casus belli (dôvod k vojne) a odpovedať ihneď.

Po tretie, komisia francúzskeho parlamentu uverejnila v polovici decembra dôležitú technickú správu, v ktorej stanovila, že „neexistujú viac pochybnosti“ o vojenských cieľoch iránskeho nukleárneho programu, a že tento začne prebiehať v priebehu 2-3 rokov.

V posledných dňoch Bushovej vlády, keď je súčasný prezident už takmer za dverami a novozvolený prezident ešte nie je dnu, sa ponúka jedinečný moment na chopenie sa vecí. Prečo Olmert plýtval možnosťami na konfrontáciu s relatívne triviálnym nebezpečenstvom, ktoré predstavuje Hamas, a nevenoval sa radšej existenčnej hrozbe iránskeho nukleárneho programu? Táto nedbalosť má potenciálne strašnú odozvu.

A nakoniec, zdá sa, že cieľom Olmertovej vlády v tejto vojne s Hamasom je oslabenie Hamasu a posilnenie Fatahu, aby mohol Mahmúd Abbás opätovne prevziať kontrolu nad Pásmom Gazy a znovu odštartovať diplomatické vzťahy s Izraelom. Michael B. Oren a Yossi Klein Halevi zachytili túto myšlienku v nedávno uverejnenom článku „Palestínčania potrebujú, aby vyhral Izrael: Ak príde Hamas znovu s terorom, bude s mierovým procesom koniec.“

Horké skúsenosti však robia túto teóriu neplatnou. Po prvé, Fatah preukázal rozhodný nepriateľský úmysel eliminovať židovský štát. Ďalej, samotní Palestínčania odmietli Fatah vo voľbách v roku 2006. Narúša to dôveryhodnosť, ktorú by ešte niekto mohol mať voči Fatahu ako „mierovému partnerovi.“ Jeruzalem by mal radšej uvažovať kreatívne o iných scenároch, snáď o mojom, týkajúcom sa navrhnutia riešenia "no-state solution" (žiadneho štátu) vládam Jordánska a Egypta.

Ešte hrozivejšia než Olmertova nespôsobilosť je skutočnosť, že v izraelských voľbách, ktoré sa majú konať o mesiac, budú proti sebe stáť traja kandidáti rovnakej sorty. Dvaja z nich (minister zahraničných vecí Tzipi Livni a minister obrany Ehud Barak) sú v súčasnosti jeho hlavnými zástupcami, zatiaľ čo ďalší dvaja (Barak a Benjamin Netanjahu) vo svojich predchádzajúcich premiérskych funkciách zlyhali.

Ak sa pozrieme na Olmerta a jeho potenciálnych následníkov, prichádza najhoršia správa zo všetkých, a to, že nikto z vrcholového stupňa politického života Izraela neformuluje imperatív víťazstva. Z tohto dôvodu považujem Izrael za stratený štát, štát, ktorý je plný talentov, energie a riešení, ale chýba mu vedenie.

Súvisiace témy:  Arab-Israel conflict & diplomacy, Israel receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.