Riešenie "palestínskeho problému"

Vojna Izraela proti Hamasu prináša starú dilemu: Čo robiť s Palestínčanmi? Západné štáty vrátane Izraela si musia stanoviť ciele, aby určili svoju politiku voči Západnému brehu a Pásmu Gazy.

Pozrime sa najprv na to, čo nemôže a nebude fungovať:

• Izraelská kontrola. Žiadna zo strán si neželá pokračovať v situácii, ktorá sa začala v roku 1967, keď izraelské obranné sily prevzali kontrolu nad populáciou, ktorá je religiózne, kultúrne, ekonomicky a politicky odlišná a nepriateľská.
• Palestínsky štát. Tento proces sa začal Dohodou z Oslo z roku 1993, ale jedovatý odvar anarchie, ideologický extrémizmus, antisemitizmus, džihádizmus a warlordizmus viedli k úplnému zlyhaniu Palestínčanov.
• Binárodný štát: Daná vzájomná antipatia dvoch populácií znamená, že vyhliadka na spojený izraelsko-palestínsky štát (čo Muammar Kaddáfi nazýva "Israstine") je rovnako absurdná, ako vyzerá.

Ak vylúčime tieto tri návrhy možností, zostáva len jeden praktický prístup, ktorý pomerne dobre fungoval v období rokov 1948-67:

• Spoločná jordánsko-egyptská vláda: Ammán vládol Západnému brehu a Káhira spravovala Pásmo Gazy.

Takýto prístup využívajúci pohľad späť do budúcnosti "back-to-the-future" vyvoláva len málo optimizmu. Jordánsko-egyptská vláda bola nielen nekvalitná, ale vzkriesenie takéhoto usporiadania by sklamalo túžby Palestínčanov, či už sú nacionalistami alebo islamistami. Okrem toho, Káhira nikdy nechcela Pásmo Gazy, a vehementne odmietala jeho návrat. Preto jeden z akademických analytikov odmieta túto myšlienku ako "prchavú fantáziu, ktorá môže len zatemniť skutočný a ťažký výber."

Nie je to tak. Zlyhania Jásira Arafata a Mahmúda Abbása, Palestínskej autonómie a "mierového procesu" vyvolali potrebu opätovného zváženia v Ammáne a Jeruzaleme. Ilene R. Prusher z Christian Science Monitor už v roku 2007 uviedla, že myšlienka konfederácie Západný breh-Jordánsko "pravdepodobne vyvolá napätie na oboch stranách rieky Jordán."

Jordánska vláda, ktorá v roku 1950 s entuziazmom anektovala Západný breh a vzdala sa svojich nárokov len po nátlaku v roku 1988, ukazuje známky toho, že by si priala návrat. Dan Diker a Pinchas Inbari pre Middle East Quarterly v roku 2006 zdokumentovali, ako "zlyhanie Palestínskej autonómie pri uplatňovaní kontroly a snahe stať sa politicky životaschopnou entitou prinútilo Ammán k tomu, aby zvážil, či je táto stratégia nevmešovania sa do záležitostí Západného brehu v jeho najlepšom záujme." Izraelský úradný aparát sa tiež zdá byť otvorený tejto myšlienke, a príležitostne požaduje vstup jordánskych vojsk na Západný breh.

Niektorí Palestínčania, zúfalí zo svojej samostatnej vlády, by privítali jordánsku alternatívu. Nemenovaný vyššie postavený predstaviteľ Palestínskej autonómie pre Dikera a Inbariho uviedol, že takáto forma federácie alebo konfederácie s Jordánskom ponúka "jediné zmysluplné, stabilné dlhodobé riešenie palestínsko-izraelského konfliktu." Hanna Seniora sa domnieva, že "Súčasné oslabené šance na riešenie formou dvoch štátov nás núti revidovať možnosť vytvorenia konfederácie s Jordánskom." Hassan M. Fattah z New York Times citoval jedného Palestínčana z Jordánska takto: "Pre nás je všetko zničené – bojovali sme 60 rokov a nič nezostalo. Bolo by lepšie, ak by záležitosti Palestíny vzalo do rúk Jordánsko, keď nad Západným brehom prevezme kontrou kráľ Abdullah."

Nie sú to len reči: Diker a Inbari uvádzajú, že obojstranné rokovania medzi Palestínou a Jordánskom v rokoch 2003-04 "sa v zásade skončili dohodou o vyslaní 30 000 členov brigády Badr" na Západný breh,

A hoci egyptský prezident Husní Mubarak pred rokom vyhlásil, že "Pásmo Gazy nie je časťou Egypta a nikdy ňou nebude," ťažko ide o posledné slovo. Po prvé, nehľadiac na Mubaraka, Egypťania si prevažne želajú silné väzby s Pásmom Gazy, Hamas má rovnaký názor a izraelskí vodcovia tiež občas súhlasia. Základňa pre opravu politiky teda existuje.

Po druhé, Pásmo Gazy je preukázateľne skôr časťou Egypta než "Palestíny." Počas väčšej časti islamského obdobia bola pod kontrolou Káhiry alebo administratívnou časťou Egypta. Hovorová arabčina obyvateľov Pásma Gazy je identická s tou, ktorou hovoria Egypťania žijúci v Sinaji. Pásmo Gazy má viac ekonomických väzieb k Egyptu. Samotné hnutie Hamas sa odčlenilo od egyptskej organizácie Moslimské bratstvo. Je teda na čase uvažovať o obyvateľoch Pásma Gazy ako o Egypťanoch?

Po tretie, Jeruzalem by mohol vymanévrovať Mubaraka. Ak by oznámil dátum, ktorým ukončí zásobovanie vodou, elektrinou, potravinami, liekmi a ostatnými produktami, a akceptoval by zvýšený počet egyptských bezpečnostných síl v Pásme Gazy, musela by Káhira prevziať nad Pásmom Gazy zodpovednosť. Okrem iných výhod by bola zodpovedná za bezpečnosť obyvateľov Pásma Gazy a nakoniec by to znamenalo koniec tisícok rakiet Hamasu a ostreľovacích útokov.

Jordánsko-egyptská alternatíva síce nezrýchľuje pulz, ale v tom môže spočívať jej hodnota. Ponúka unikátny triezvy spôsob riešenia "palestínskeho problému."

Súvisiace témy:  Arab-Israel conflict & diplomacy, Egypt, Jordan, Palestinians receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.