Dajte Gazu Egyptu

Rozruch budiaci vývoj udalostí v Pásme Gazy upozorňuje na potrebu zmeny západnej politiky voči tomuto problémovému teritóriu, kde žije 1,3 milióna ľudí. .

Súčasná história Pásma Gazy sa začala v roku 1948, keď egyptské ozbrojené sily obsadili oblasť ovládanú Britmi a Káhira sponzorovala nominálnu „Vládu celej Palestíny“, zatiaľ čo de facto riadila teritórium ako protektorát. Toto usporiadanie skončilo v roku 1967, keď izraelské vedenie definitívne prevzalo kontrolu nad Pásmom Gazy, vzpierajúcim sa, husto zaľudneným, chudobným a nepriateľským teritóriom.

V každom prípade, počas dvadsiatich rokov obyvatelia Pásma Gazy pasívne prijímali nadvládu Izraela. Presadili sa až vtedy, keď v roku 1987 začala intifáda, ich nenávisť a politické náklady presvedčili Izraelčanov o tom, aby otvorili diplomatický proces, ktorý kulminoval Dohodou z oslo v roku 1993. Dohoda Gaza-Jericho z roku 1994 odovzdala teritórium Fatahu Jásira Arafata.

Predpokladalo sa, že toto usporiadanie prinesie Pásmu Gazy stabilitu a prosperitu. Návrat biznismenov by mal naštartovať ekonomiku. Palestínska autonómia by mala skrotiť islamistov a potláčať teroristov. Jásir Arafat vyhlásil, že by tam chcel „vybudovať Singapur,“ čo je skutočne vhodným porovnaním, pretože nezávislosť Singapuru sa v roku 1965 začala dosť nešťastne, otrasená chudobou a etnickými konfliktmi.

Samozrejme Arafat nebol žiadnym Lee Kuan Yewom. Podmienky v Pásme Gazy sa zhoršovali a islamisti, ktorí mali ďaleko k tomu, aby boli odstavení, sa dostali k moci: Hamas vyhral v roku 2006 voľby a v roku 2007 prevzal úplnú kontrolu nad Pásmom Gazy. Ekonomika upadla. Fatah, namiesto toho, aby zastavil terorizmus, sa pridal. Obyvatelia Pásma Gazy začali v roku 2002 s vystreľovaním rakiet za hranice, časom sa zvýšila ich frekvencia, dosah a vražednosť a nakoniec urobili izraelské mesto Sderot takmer neobývateľným.

Obyvatelia Pásma Gazy 23. januára prechádzajú na egyptské teritórium cez trhlinu v 13 metrov vysokom múre.

Izraelská vláda Ehuda Olmerta, konfrontovaná so smrtonosnou Gazou, sa ju rozhodla izolovať v nádeji, že ťažké hospodárske problémy budú pre obyvateľov Gazy dôvodom k tomu, aby dávali vinu Hamasu a obrátili sa proti nemu. Tieto reštrikcie do určitej miery fungovali, pretože popularita Hamasu klesla. Izraelčania v snahe zastaviť raketové útoky uskutočnili tiež nálety na teroristov. Nálety ďalej pokračovali. Izraelčania 17. januára eskalovali tým, že odrezali dodávky ropy a uzatvorili hranice. „Čo sa mňa týka,“ vyhlásil Olmert, „budú obyvatelia Pásma Gazy chodiť peši, bez pohonných látok do svojich áut, pretože majú vražedný, teroristický režim, ktorý nedovolí ľuďom v južnom Izraeli žiť v mieri.“

Znie to rozumne, tlač však priniesla srdcervúce story o utrpení v a umieraní ľudí v Pásme Gazy, ktoré je zapríčinené odpojením dodávok, čo izraelské pozície dostalo do ťažkostí. Výzvy a odsúdenia prichádzajúce z celého sveta žiadali od Izraelčanov, aby poľavili.

Hamas potom 23. januára vzal záležitosť do svojich rúk a vyvinul šikovnú prekvapujúcu taktiku: po mesiacoch prípravy zbúral veľké časti 12 km dlhého a 13 metrov vysokého hraničného múru oddeľujúceho Pásmo Gazy od Egypta, čím získal u obyvateľov Pásma Gazy dobrú povesť a dostal do obrazu Káhiru. Z politického hľadiska nemajú egyptské najvyššie orgány na výber, môžu sa iba o iba so znepokojením postarať o 38 zranených strážcov hraníc a povoliť státisícom osôb povoliť dočasný vstup do vzdialených severovýchodných častí svojej krajiny.

Izraelčania sa do tejto situácie, ktorej sa dalo úplne vyhnúť, dostali vlastným pričinením v dôsledku svojej inkompetencie – podpisovaním zlých zmlúv, odkázaním Pásma Gazy gangstrovi Arafatovi, vyhostením svojich vlastných občanov, povolením predčasných volieb, pasívnym prijímaním podrobenia Hamasom a tým, že sa vzdali kontroly západných hraníc Pásma Gazy.

Čo by mohli teraz podniknúť západné štáty? Ironicky, zrušenie hraníc poskytuje príležitosť dať všetko do poriadku.

„Egypťania a Palestínčania sú jeden, a nie dva národy“, ako hovorí nápis v rukách Palestínčana, 29. januára 2008

Washington a ďalšie hlavné mestá by mali vyhlásiť experiment samostatnej vlády obyvateľov Pásma Gazy za chybný krok a vyvinúť tlak na egyptského prezidenta Hosni Mubaraka, aby poskytol Gaze dodatočné územie, alebo ju anektoval ako provinciu. Takýto krok by znamenal návrat k rokom 1948-1967, ak Káhira tentokrát nebude udržiavať dištanc, ale preberie za ňu zodpovednosť.

Z kultúrneho hľadiska je takéto spojenie prirodzené. Obyvatelia Gazy hovoria hovorovou arabčinou, ktorá je identická s arabčinou z egyptského Sinajského polostrova, majú viac rodinných vzťahov k Egyptu než k Západnému brehu, aj ekonomicky sú viac spojení s Egyptom (spomeňme si na mnohé pašerácke tunely). Ďalej, Hamas vznikol z egyptskej organizácie Moslimské bratstvo. Ako poznamenal David Warren z Ottawa Citizen, nazývať obyvateľov Gazy „Palestíncami“ je skôr politicky korektné, než presné.

Prečo teda spojenie s Egyptom neformalizovať? Okrem iných benefitov by to (1) ukončilo raketové útoky proti Izraelu, (2) odkrylo povrchnosť palestínskeho nacionalizmu, ideológie starej menej než jedno storočie a možno by (3) prelomilo uviaznutie arabsko-izraelských vzťahov.

Ťažko možno predpovedať, aký benefit získali americkí daňoví poplatníci zo 65 miliárd USD štedro poukázaných Egyptu od roku 1948. Pripojenie Pásma Gazy k Egyptu by však mohlo ospravedlniť pokračovanie vyplácania 1,8 miliardy dolárov ročne.

Related Topics:  Arab-Israel conflict & diplomacy, Egypt, Palestinians receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list