Dajte Gazu Egyptu

Rozruch budiaci vývoj udalostí v Pásme Gazy upozorňuje na potrebu zmeny západnej politiky voči tomuto problémovému teritóriu, kde žije 1,3 milióna ľudí. .

Súčasná história Pásma Gazy sa začala v roku 1948, keď egyptské ozbrojené sily obsadili oblasť ovládanú Britmi a Káhira sponzorovala nominálnu „Vládu celej Palestíny“, zatiaľ čo de facto riadila teritórium ako protektorát. Toto usporiadanie skončilo v roku 1967, keď izraelské vedenie definitívne prevzalo kontrolu nad Pásmom Gazy, vzpierajúcim sa, husto zaľudneným, chudobným a nepriateľským teritóriom.

V každom prípade, počas dvadsiatich rokov obyvatelia Pásma Gazy pasívne prijímali nadvládu Izraela. Presadili sa až vtedy, keď v roku 1987 začala intifáda, ich nenávisť a politické náklady presvedčili Izraelčanov o tom, aby otvorili diplomatický proces, ktorý kulminoval Dohodou z oslo v roku 1993. Dohoda Gaza-Jericho z roku 1994 odovzdala teritórium Fatahu Jásira Arafata.

Predpokladalo sa, že toto usporiadanie prinesie Pásmu Gazy stabilitu a prosperitu. Návrat biznismenov by mal naštartovať ekonomiku. Palestínska autonómia by mala skrotiť islamistov a potláčať teroristov. Jásir Arafat vyhlásil, že by tam chcel „vybudovať Singapur,“ čo je skutočne vhodným porovnaním, pretože nezávislosť Singapuru sa v roku 1965 začala dosť nešťastne, otrasená chudobou a etnickými konfliktmi.

Samozrejme Arafat nebol žiadnym Lee Kuan Yewom. Podmienky v Pásme Gazy sa zhoršovali a islamisti, ktorí mali ďaleko k tomu, aby boli odstavení, sa dostali k moci: Hamas vyhral v roku 2006 voľby a v roku 2007 prevzal úplnú kontrolu nad Pásmom Gazy. Ekonomika upadla. Fatah, namiesto toho, aby zastavil terorizmus, sa pridal. Obyvatelia Pásma Gazy začali v roku 2002 s vystreľovaním rakiet za hranice, časom sa zvýšila ich frekvencia, dosah a vražednosť a nakoniec urobili izraelské mesto Sderot takmer neobývateľným.

Obyvatelia Pásma Gazy 23. januára prechádzajú na egyptské teritórium cez trhlinu v 13 metrov vysokom múre.

Izraelská vláda Ehuda Olmerta, konfrontovaná so smrtonosnou Gazou, sa ju rozhodla izolovať v nádeji, že ťažké hospodárske problémy budú pre obyvateľov Gazy dôvodom k tomu, aby dávali vinu Hamasu a obrátili sa proti nemu. Tieto reštrikcie do určitej miery fungovali, pretože popularita Hamasu klesla. Izraelčania v snahe zastaviť raketové útoky uskutočnili tiež nálety na teroristov. Nálety ďalej pokračovali. Izraelčania 17. januára eskalovali tým, že odrezali dodávky ropy a uzatvorili hranice. „Čo sa mňa týka,“ vyhlásil Olmert, „budú obyvatelia Pásma Gazy chodiť peši, bez pohonných látok do svojich áut, pretože majú vražedný, teroristický režim, ktorý nedovolí ľuďom v južnom Izraeli žiť v mieri.“

Znie to rozumne, tlač však priniesla srdcervúce story o utrpení v a umieraní ľudí v Pásme Gazy, ktoré je zapríčinené odpojením dodávok, čo izraelské pozície dostalo do ťažkostí. Výzvy a odsúdenia prichádzajúce z celého sveta žiadali od Izraelčanov, aby poľavili.

Hamas potom 23. januára vzal záležitosť do svojich rúk a vyvinul šikovnú prekvapujúcu taktiku: po mesiacoch prípravy zbúral veľké časti 12 km dlhého a 13 metrov vysokého hraničného múru oddeľujúceho Pásmo Gazy od Egypta, čím získal u obyvateľov Pásma Gazy dobrú povesť a dostal do obrazu Káhiru. Z politického hľadiska nemajú egyptské najvyššie orgány na výber, môžu sa iba o iba so znepokojením postarať o 38 zranených strážcov hraníc a povoliť státisícom osôb povoliť dočasný vstup do vzdialených severovýchodných častí svojej krajiny.

Izraelčania sa do tejto situácie, ktorej sa dalo úplne vyhnúť, dostali vlastným pričinením v dôsledku svojej inkompetencie – podpisovaním zlých zmlúv, odkázaním Pásma Gazy gangstrovi Arafatovi, vyhostením svojich vlastných občanov, povolením predčasných volieb, pasívnym prijímaním podrobenia Hamasom a tým, že sa vzdali kontroly západných hraníc Pásma Gazy.

Čo by mohli teraz podniknúť západné štáty? Ironicky, zrušenie hraníc poskytuje príležitosť dať všetko do poriadku.

„Egypťania a Palestínčania sú jeden, a nie dva národy“, ako hovorí nápis v rukách Palestínčana, 29. januára 2008

Washington a ďalšie hlavné mestá by mali vyhlásiť experiment samostatnej vlády obyvateľov Pásma Gazy za chybný krok a vyvinúť tlak na egyptského prezidenta Hosni Mubaraka, aby poskytol Gaze dodatočné územie, alebo ju anektoval ako provinciu. Takýto krok by znamenal návrat k rokom 1948-1967, ak Káhira tentokrát nebude udržiavať dištanc, ale preberie za ňu zodpovednosť.

Z kultúrneho hľadiska je takéto spojenie prirodzené. Obyvatelia Gazy hovoria hovorovou arabčinou, ktorá je identická s arabčinou z egyptského Sinajského polostrova, majú viac rodinných vzťahov k Egyptu než k Západnému brehu, aj ekonomicky sú viac spojení s Egyptom (spomeňme si na mnohé pašerácke tunely). Ďalej, Hamas vznikol z egyptskej organizácie Moslimské bratstvo. Ako poznamenal David Warren z Ottawa Citizen, nazývať obyvateľov Gazy „Palestíncami“ je skôr politicky korektné, než presné.

Prečo teda spojenie s Egyptom neformalizovať? Okrem iných benefitov by to (1) ukončilo raketové útoky proti Izraelu, (2) odkrylo povrchnosť palestínskeho nacionalizmu, ideológie starej menej než jedno storočie a možno by (3) prelomilo uviaznutie arabsko-izraelských vzťahov.

Ťažko možno predpovedať, aký benefit získali americkí daňoví poplatníci zo 65 miliárd USD štedro poukázaných Egyptu od roku 1948. Pripojenie Pásma Gazy k Egyptu by však mohlo ospravedlniť pokračovanie vyplácania 1,8 miliardy dolárov ročne.

Súvisiace témy:  Arab-Israel conflict & diplomacy, Egypt, Palestinians receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.