Bushove nádeje týkajúce sa Blízkeho východu

Politika Georga Busha voči Blízkemu východu a islamu sa dostane náhle do popredia vtedy, keď budú historici hodnotiť jeho vykonávanie prezidentskej funkcie. Pri príležitosti ukončenia jeho osemdňovej cesty po šiestich krajinách Blízkeho východu a nástupe do posledného roku vo svojej funkcii ponúkam určité predbežné hodnotenie.

Až doteraz jeho charakteristickým znakom bola pripravenosť zanechať pozíciu zavedeného systému spolupráce medzi dvoma stranami a prijať novú ohromujúcu politiku a koncom roka 2005 prezentoval svoj nový detailný plán v štyroch hlavných oblastiach.

• Radikálny islam: Pred jedenástym septembrom vnímali americké vládne orgány islamské násilie ako obmedzený kriminálny problém. Svojou „výzvou k vojne proti teroru“ v septembri 2001 Bush tento konflikt rozšíril. Presne špecifikoval sily stojace za terorizmom a vyvrcholením bolo, keď ich v októbri 2005 pomenoval ako „islamský radikalizmus“, „militantný džihádizmus“ a „islamofašizmus“.

• Preventívna vojna: Zastrašovanie bolo už dlho vybranou politikou proti Sovietskemu zväzu a ďalším hrozbám, Bush však v júni 2002 pridal v poradí druhú politiku, prevenciu. Americká bezpečnosť, uvádza, „bude vyžadovať od všetkých Američanov, aby boli prezieraví a odhodlaní, pripravení na preventívnu akciu, ak bude potrebné brániť našu slobodu a naše životy.“ Táto nová doktrína slúžila o deväť mesiacov neskôr ako základ invázie do Iraku a na elimináciu Saddáma Hussajna pred tým, než bude môcť vybudovať nukleárne zbrane.

• Arabsko-izraelský konflikt: Bush sa vyhýbal staromódnej a kontraproduktívnej diplomacii „mierového procesu“ a v júni 2003 vyskúšal nový postup stanovením cieľa „dvoch štátov, Izraela a Palestíny, ktoré budú žiť bok po boku, v mieri a bezpečnosti.“ Okrem toho načrtol svoju víziu finálneho stavu, špecifikoval časový plán a pokúsil sa tiež odstaviť spurného vodcu (Jásira Arafata) alebo podporiť toho nasledujúceho (Ehuda Olmerta).

• Demokracia: Robil si posmech zo „šesťdesiatich rokov ospravedlňovania sa a povoľnosti k nedostatku slobody na Blízkom východe“ ako politiky, ktorá „neurobila nič pre to, aby sme boli v bezpečí.“ Bush v novembri 2003 vyhlásil „nastupujúcu stratégiu slobody na Blízkom východe“, ktorou chcel naliehať na vlády, aby sa otvorili participácii občanov (na moci).

Toľko k vízii. Ako to však vyzerá s jej implementáciou? Na konci svojho prvého obdobia vo funkcii som konštatoval, že Bushova politika – s výnimkou arabsko-izraelskej, mala „dobrú šancu na to, aby fungovala.“ Už si to nemyslím. Dnes vnímam zlyhania vo všetkých štyroch oblastiach.

George W. Bush ruka v ruke s Abdullahom zo Saudskej Arábie.

Bushovo už kedysi opravené ponímanie radikálneho islamu sa obrátilo až k bodu, keď v snahe vyhnúť sa tomu, aby musel pomenovať problém, začal používať zdĺhavé a nevkusné eufemizmy. Spoliehal sa na podobné formulácie ako „skupina extrémistov, ktorá sa snaží využiť náboženstvo ako cestu k uchopeniu moci a prostriedok k získaniu nadvlády.“

Preventívna vojna si vyžaduje presvedčiť pozorovateľov o tom, že prevencia bola skutočne oprávnená, niečo, v čom Bushova vláda zlyhala. Len polovica americkej populácie a omnoho menej obyvateľov na Blízkom východe akceptovalo potrebu invázie do Iraku, čo zapríčinilo nejednotnosť domácej politiky a nepriateľstvo zo strany zahraničia, väčšie než kedykoľvek od čias vietnamskej vojny. K cene za ňu patria väčšie problémy pri uskutočňovaní preventívnych akcií voči iránskemu nukleárnemu programu.

Bushova vízia riešenia už storočie pretrvávajúceho arabsko-izraelského konfliktu tým, že pomazával Mahmúda Abbása ako vodcu palestínskeho štátu je iluzórna. Suverénna „Palestína“ po boku Izraela by mala odstrániť antisionistickú nenávisť a zastaviť iredentistickú vojnu proti Izraelu? Nie, škodlivý cieľ vytvorenia „Palestíny“ vyvolá ešte viac zápalu pre elimináciu židovského štátu, obzvlášť, keď je sprevádzaný palestínskym „právom na návrat“.

A na záver, podporovanie demokracie je určite hodnotným cieľom, ale ak je na Blízkom východe dominantnou národnou silou totalitárny islam, je skutočne takou výbornou myšlienkou hnať sa strmhlavo dopredu? Takéto hnanie sa dopredu bolo už charakteristickou črtou Washingtonovho východiskového princípu – až dovtedy, kým sa stali škody takejto politiky pre americké záujmy natoľko zrejmými, aby sa dali ignorovať, preto sa potom z veľkej časti od nej upustilo.

V čase, keď George W. Bush vyvolával také hanlivé reakcie u svojich kritikov, sa takí, ako som ja, jemu naklonení, vzpierali kritike. Kritizovať však treba. Predstieranie toho, že je všetko v poriadku, alebo zostávať lojálnym k človeku napriek jeho skutkom, nerobí nikomu potešenie. Otvorené priznanie nedostatkov musí predchádzať ich náprave.

Rešpektujem Bushovu priateľskú motiváciu a dobré úmysly, ale ľutujem, že zmaril rekordné 90 percentné pozitívne hodnotenie svojej politiky nasledujúcej po 11. septembri a že budúcemu prezidentovi zanecháva polarizovanú voličskú základňu, armádu, ktorá váha použiť svoje sily proti Iraku, Hamas, ktorý ovláda Pásmo Gazy, nešťastné váhanie v Iraku, radikálny islam na vzostupe a bezprecedentný stupeň globálneho antiamerikanizmu.

Konzervatívcov čaká ešte veľa práce, kým znovu vybudujú svoju politiku voči Blízkemu východu.

Súvisiace témy:  US policy receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.