Dedičstvo fašizmu: Liberalizmus

Názov Liberálny fašizmus znie ako oxymorón – alebo ako termín slúžiaci konzervatívcom na inzultáciu liberálov. V skutočnosti tento termín zaviedol rešpektovaný a vplyvný ľavičiarsky spisovateľ, socialista H. G. Wells, ktorý v roku 1931 vyzval progresivistov k tomu, aby sa stali „liberálnymi fašistami“ a „osvietenými nacistami.“ Skutočne.

Jeho slová v skutočnosti zodpovedajú omnoho širšiemu vzorcu splynutia socializmu s fašizmom. Mussolini bol vedúcou socialistickou osobnosťou, počas Druhej svetovej vojny sa odvrátil od internacionalizmu v prospech talianskeho nacionalizmu a vyzýval k splynutiu s fašizmom. Podobne Hitler viedol Národnú socialistickú robotnícku stranu Nemecka.

Tieto skutočnosti sú v rozpore, pretože odporujú politickému spektru, ktoré od konca 30. rokov formovalo náš svetonázor, ktorý umiestňuje komunizmus na pozíciu silnej ľavice, za ním nasleduje socializmus, v strede sa nachádza liberalizmus, na strane silnej pravice je konzervativizmus a za ním fašizmus. Ako však ukazuje Jonah Goldberg vo svojej brilantnej, dôkladnej a originálnej čerstvo vydanej knihe Liberal Fascism: The Secret History of the American Left from Mussolini to the Politics of Meaning (Liberálny fašizmus: Utajená história americkej ľavice od Mussoliniho k politike zmyslu, vyd. Doubleday), toto spektrum vyjadruje Stalinovo používanie tohto prívlastku na diskreditáciu kohokoľvek, koho chcel – Trockého, Churchilla, ruských sedliakov – a deformuje skutočnosť. George Orwell už v roku 1946 uvádzal, že fašizmus degeneroval na označenie „niečoho nežiadúceho“.

Na to, aby sme pochopili fašizmus v jeho plnom vyjadrení, musíme odmietnuť Stalinove chybné interpretácie termínu a pozerať aj ďalej za holokaust, a radšej sa vrátiť ku Goldbergovmu termínu „fašistický moment“ približne z rokov 1910 – 1935. Fašizmus, táto ideológia, fixovaná na štátne inštitúcie, používa politiku ako nástroj na transformáciu spoločnosti atomizovaných jedincov na organický celok. Robila tak povyšovaním štátu nad jednotlivca, vedomostí expertov nad demokraciu, presadzovaním konsenzu pred diskusiou a socializmu pred kapitalizmom. V Mussoliniho originálnom význame tohto termínu predstavuje totalitu, „všetko je v štáte, nič neexistuje mimo štátu, nič proti štátu.“ Posolstvo fašizmu sa scvrkáva na „Dosť bolo rečí, žiada sa viac činov!“ Jeho trvalou výzvou je zavŕšenie vecí.

Na rozdiel od toho, konzervativizmus požaduje limitovanú vládu, individualizmus, demokratickú diskusiu a kapitalizmus. Dovoláva sa slobody a nezasahovania do záležitostí občana.

Goldbergov triumf spočíva v zavedení spriaznenosti medzi komunizmom, fašizmom a liberalizmom. Všetky tieto formy sú odvodené od rovnakej tradície, ktorá siaha až k jakobínom vo Francúzskej revolúcii. Jeho revidované politické spektrum sa koncentruje na úlohu štátu a rozprestiera sa od libertarianizmu cez konzervativizmus až k fašizmu v mnohých podobách – americkej, talianskej, nemeckej, ruskej, čínskej, kubánskej, atď.

Mussolini a Hitler boli obaja socialistami.

Ako naznačuje tento prehľad, fašizmus je flexibilný. Rozličné opakované podoby sa líšia v špecifikách, ale majú spoločné „emočné alebo inštitucionálne impulzy.“ Mussolini prepracoval socialistickú agendu do zdôrazňovania štátu, Lenin ustanovil robotníkov za avantgardnú stranu, Hitler zaviedol rasu. Ak bola nemecká verzia militaristickou, americká (tá, ktorú Goldberg nazýva liberálnym fašizmom) je takmer pacifistickou. Goldberg cituje vzhľadom na tieto otázky historika Richarda Pipesa: „Boľševizmus a fašizmus boli bludmi socializmu.“ Toto splývanie dokazuje dvojakým spôsobom:

Po prvé, ponúka „tajnú históriu americkej ľavice“:

• Progresivizmus Woodrowa Wilsona sa vyznačoval „militaristickým, fanaticky nacionálnym, imperialistickým, rasistickým“ programom, umožňovali to požiadavky Prvej svetovej vojny.
• „Fašistický New Deal (Nový kurz)" Franklina D. Roosevelta staval na výsledkoch Wilsonovej vlády a rozpracoval ich.
• Great Society (Veľkorysá spoločnosť) Lyndona B. Johnsona zaviedla moderný štát blahobytu, „definitívne dosiahnutie“ (až doteraz) tejto tradície, vychádzajúcej z úlohy štátu.
• Revolucionári mladej Novej ľavice 60. rokov uskutočnili „americkú aktualizáciu“ európskej Starej pravice (Old Right).
• Hillary Clintonová verí v „zapojenie štátu hlboko do rodinného života“, ako základného kroku totalitárneho projektu.

Aby sme zhrnuli takmer storočnú históriu, ak americký politický systém tradične podporuje hľadanie šťastia, tak „stále viacerí z nás budú chcieť zastaviť honbu za ním a budú chcieť, aby im bolo poskytnuté.“

Po druhé, Goldberg analyzuje americký liberálny program – rasový, ekonomický, environmentálny, dokonca aj „kult organického“ – a ukazuje ich príbuzenský vzťah k programom Mussoliniho a Hitlera.

Ak vám toto zhrnutie znie ako veľmi málo pravdepodobné, prečítajte si celý Liberal Fascism s jeho farbistými citáciami a presvedčivou dokumentáciou. Autor, ktorý bol až doteraz známy ako obratný polemik s ostrými lakťami, sa preukázal ako dôležitý politický mysliteľ.

Goldbergova výnimočná kniha okrem toho, že ponúka radikálne odlišnú cestu k pochopeniu modernej politiky, v ktorej je fašista obviňovaný prinajmenej tak ako socialista, poskytuje konzervatívcom aj nástroje pre odpovede ich liberálnym trýzniteľom, a nakoniec i možnosť ísť ďalej do ofenzívy. Ak môžu liberáli neustále vyťahovať strašidlo Josepha McCarthyho, môžu konzervatívci proti nim útočiť Benitom Mussolinim.

Súvisiace témy:  Conservatives & Liberals, History, US politics receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.