Palestínska ekonomika v troskách

Ako som ukázal minulý týždeň, finančná pomoc Západu má zvrátený, a pokiaľ ide o pôvodný zámer, protichodný efekt. Zvyšuje sa počet vrážd, vrátane teroristických. Tento týždeň prinášam dve, ešte prekvapivejšie správy o mnohých miliardách dolárov a donácií zo Západu na osobu, ktoré lámu rekordy: Po prvé spôsobili, že Palestínčania sa stali ešte chudobnejšími. Po druhé, ožobračovanie Palestíny zaznamenáva dlhodobý pozitívny vývin.

Na začiatok niekoľko základných faktov o palestínskej ekonomike čerpaných z vynikajúceho výskumu Ziva Hellmana „Terminal Situation“ (Konečné štádium), ktorá bola uverejnená 24. decembra v Jerusalem Report:

Palestínsky ročný príjem na osobu sa z hodnoty 2 000 USD v roku 1992 (pred tým, ako začal proces v Oslo) znížil o 40 percent, na súčasných menej ako 1 200 USD.
Izraelský príjem na osobu, ktorý bol v roku 1967 desaťkrát vyšší než palestínsky, je v súčasnosti 23 krát vyšší.
Veľká chudoba u 22 percent obyvateľov Gazy v roku 1998 sa v roku 2006 zvýšila na takmer 35 percent. Ak nezískajú finančnú alebo potravinovú pomoc, zvýši sa až na 67 percent.
Priame zahraničné investície sú takmer nulové a domáci kapitál sa posiela väčšinou do zahraničia alebo sa investuje do nehnuteľností či do krátkodobých obchodov.
Ako uvádza Hellman, ekonomika Palestínskej autonómie „je založená prevažne na monopoloch rozličných priemyselných odvetví, ktoré palestínski oficiálni predstavitelia prideľujú výmenou za úplatky.“
Počet zamestnancov v Palestíne je natoľko nafúknutý, že samotné náklady na mzdy prevyšujú všetky príjmy.
Dysfunkčný právny systém v Palestínskej autonómii znamená, že v komerčných sporoch obvykle rozhodujú ozbrojené gangy.

Preto neprekvapuje, že Hellman charakterizuje palestínsku ekonomiku ako takú, ktorá sa nachádza „v troskách.“

Takýto chaos by nemal byť prekvapením, pretože už nebohý lord Bauer a ďalší uvádzali, že zahraničná pomoc nefunguje. Korumpuje a deformuje ekonomiku, a čím vyššie sú poskytnuté príspevky, tým väčšie sú škody. Jeden pôsobivý detail: počas vlády Jásira Arafata šla tretina rozpočtu Palestínskej autonómie na „výdavky na prezidentský úrad“, bez ďalšieho vysvetlenia, kontroly či zúčtovania. Svetová banka vzniesla námietky, ale izraelská vláda a Európska únia schválila toto opatrenie, takže zostalo v platnosti.

Parížska konferencia pre „palestínsky štát“, ktorá sa uskutočnila 17. decembra 2007, získala záruky v hodnote 7,4 miliardy USD. © V.Chemla/GIN

Palestínska autonómia skutočne poskytuje učebnicový príklad toho, ako zruinovať ekonomiku tým, že ju dusí dobre mienenými, ale zle riadenými donáciami. Nedávno prisľúbených 7,4 miliárd USD na obdobie 2008-2010 tieto škody ešte viac zväčší.

Paradoxom je. že táto chyba by mohla pomôcť vyriešiť arabsko-izraelský konflikt. Aby sme pochopili, prečo je tomu tak, musíme uvažovať nad dvoma modelmi. Chudoby, verzus oživenia ekonomickej konjunktúry, ktoré vysvetľujú palestínsky extrémizmus a násilie.

Model chudoby, ktorého sa pridržiavajú všetky západné štáty, pripisuje všetky palestínske činy chudobe, izolácii, izraelským hraničným zátarasom, nejestvujúcim štátom, atď. Vodca Palestínskej autonómie Mahmúd Abbás zhrnul tieto názory na novembrovej konferencii v Annapolise nasledovne: „absencia nádeje a naprostá chudoba … sýtia extrémizmus.“ Eliminácia tejto biedy by pravdepodobne spôsobila, že Palestínčania upriamia svoju pozornosť na také konštruktívne záujmy, ako je ekonomický vývoj a demokracia. Problémom je, že zmena nikdy nenastane.

Model oživenia ekonomickej konjunktúry stavia Abbásovu logiku na hlavu: absencia chudoby a ohromné množstvo nádeje v skutočnosti sýtia extrémizmus. Palestínčania odvodzujú svoju nádej od vnímania izraelskej slabosti, čo zahŕňa aj optimizmus a vzrušenie z toho, že židovský štát možno odstrániť. A naopak, ak Palestínčania nebudú vidieť spôsob, akým sa postaviť proti Izraelu, obrátia svoju pozornosť k omnoho pozemskejším veciam, zarábaniu si na živobytie a výchove detí. Spomeňme si, že palestínska ekonomika bola na vrchole v roku 1992, v čase po zániku Sovietskeho zväzu a po skončení vojny v Kuvajte nádeje na elimináciu izraelského štátu klesli.

Oživenie ekonomickej konjunktúry, a nie chudoba je zodpovedné za agresívne palestínske správanie. Preto je dobrým všetko, čo znižuje palestínsku sebadôveru. Zlyhávajúca ekonomika stiesňuje rozpoloženie Palestínčanov, nehovoriac o ich vojenských a ďalších spôsobilostiach, a tak približuje riešenie.

Palestínčania musia zakúsiť horkú skúšku porážky, kým upustia od svojho špinavého cieľa eliminácie svojho izraelského suseda a začnú budovať svoju vlastnú ekonomiku, politiku, spoločnosť a kultúru. Neexistuje žiadna skrátená cesta k tomuto šťastnému výsledku. Ten, kto chce skutočne pomôcť Palestínčanom, musí chcieť, aby ich zúfalstvo prišlo čo najrýchlejšie, aby mohli kvalifikovaní a dôstojní ľudia nechať za sebou barbarstvo a vybudovať niečo slušné.

Obrovské a plýtvajúce nalievanie západnej finančnej pomoci ironicky prispieva k zúfalstvu dvoma spôsobmi: povzbudzovaním k terorizmu a deformovaním ekonomiky, pričom oba spôsoby majú za následok ekonomický úpadok. Zriedkakedy zákon neúmyselných následkov fungoval takým imaginatívnym spôsobom.

Súvisiace témy: Palestinians receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.