Zhubné dedičstvo Lee Harvey Oswalda

Čo je nesprávne na americkom liberalizme? Čo sa stalo so sebaistou, optimistickou a praktickou demokratickou stranou Franklina D. Roosevelta, Harryho Trumana a Johna F. Kennedyho? Prečo bol Joe Lieberman, ktorý je ich najbližšou súčasnou inkarnáciou, vytlačený zo strany? Ako to, že antiamerikanizmus infikoval školy, médiá a Hollywood? A odkiaľ pochádza hnev liberálov, ktorý tak široko dokumentujú Ann Coulter, Jeff Jacoby, Michelle Malkin a Media Research Center?

Husárskym kúskom je historické vysvetlenie Jamesa Pieresona z the Manhattan Institute, ktoré je rovnako nové, ako prekvapivé. Jeho kniha Camelot and the Cultural Revolution: How the Assassination of John F. Kennedy Shattered American Liberalism (Kamelot a kultúrna revolúcia: Ako otriaslo zavraždenie Johna F. Kennedyho americkým liberalizmom, vydavateľstvo Encounter), sleduje skĺzavanie liberalizmu do antiamerikanizmu späť, až k zjavne málo dôležitej skutočnosti, že Lee Harvey Oswald nebol segregacionistom, ani bojovníkom studenej vojny, ale komunistom.

Piereson argumentuje nasledovne:

V priebehu približne 40 rokov, ktoré predchádzali Kennedyho zavraždeniu 22. novembra 1963 bol vládnucou a takmer jedinou verejnou filozofiou progresivizmus/liberalizmus. Kennedy, ktorý bol realistickým centristom, vychádzal z účinnej tradície, ktorá mala za cieľ, a bola úspešná v rozširovaní demokracie a štátu blahobytu.

Na rozdiel od toho republikánom, ako bol Dwight Eisenhower chýbala intelektuálna alternatíva k liberalizmu a tak ho iba spomaľovali. Konzervatívny „zvyšok“ pod vedením Williama F. Buckleyho Jr. nemal na politiku prakticky žiadny vplyv. Radikálna pravica predstavovaná spoločnosťou John Birch Society šírila nelogický a neefektívny fanatizmus.

Ako vysvetľuje Piereson, Kennedyho zavraždenie hlboko ovplyvnilo liberalizmus, pretože Oswald, ktorý bol ľavičiarskym komunistom, zavraždil Kennedyho aby pred prezidentom, ktorý v roku 1962 počas kubánskej raketovej krízy mával americkou vojenskou kartou, chránil vládu Fidela Castra na Kube. Stručne zhrnuté, Kennedy zomrel preto, lebo bol príliš tvrdý v studenej vojne. Liberáli odmietali túto skutočnosť, pretože odporovala ich súboru presvedčení a postojov, a namiesto toho prezentovali Kennedyho ako obeť radikálnej pravice a martýra z liberálnych dôvodov.

Tento politický prelud si vyžaduje dva odvážne kroky. Prvý sa týka Oswalda:

• Jeho komunistické názory sa ignorovali tým, že ho charakterizovali ako extrémneho pravičiara. Štátny zástupca mestského obvodu New Orleans Jim Garrison vyhlasoval, že „Oswald by mal omnoho bližšie k dielu Mein Kampf než k dielu Kapitál.“

• Jeho úloha bola redukovaná na bezvýznamnú tým, že sa (1) teoretizovalo o približne šestnástich ďalších vrahoch, alebo (2) sa spriadalo gigantické sprisahanie, v ktorom bol Oswald obeťou mafie, Ku Klux Klanu, anti-Castrových Kubáncov, Bielych Rusov, texaských ropných milionárov, medzinárodných bankárov, CIA, FBI, vojensko-priemyselného komplexu, generálov alebo Kennedyho nasledovníka Lyndona Johnsona.

Keď už bol Oswald prakticky vymazaný z histórie, alebo sa zmenil na púheho obetného baránka, pristúpil vládnuci establišment - Johnson, Jacqueline Kennedy, J. Edgar Hoover a mnohí ďalší – k druhému, ohromujúcemu kroku. Za zavraždenie Kennedyho nedávali vinu komunistovi Oswaldovi, ale americkému národu a najmä radikálnej pravici, ktorých obviňujú zo zavraždenia Kennedyho preto, že bol v studenej vojne príliš mäkký, alebo príliš vychádzal v ústrety vo veci občianskych práv amerických černochov. Uvádzame len štyri príklady Pieresonových citácií, ktoré dokumentujú toto divoké skreslenie:

• Predseda najvyššieho súdu Earl Warren ostro kritizoval údajnú „nenávisť a horkosť, ktorá bola injektovaná do životov nášho národa fanatikmi.“
• Vodca senátnej väčšiny Mike Mansfield zúrivo reagoval na „fanatizmus, nenávisť, predsudky a aroganciu, ktorá sa v tomto okamžiku hrôzy sústredila na to, aby ho zrazila k zemi.“
• Kongresman Adam Clayton Powell radil „Neplačte pre Jacka Kennedyho, plačte pre Ameriku.“
• Editorial v New York Times nariekal: „Je to hanba, ktorú musí znášať celá Amerika za ducha šialenstva a nenávisť, ktoré prezidenta Johna F. Kennedyho zrazili k zemi.“

Pierson umiestňuje počiatky obratu amerického liberalizmu k anti-americkému pesimizmu do tohto „popierania a ľahostajnosti“ k Oswaldovým motívom a vine. „Reformistické zdôrazňovanie amerického liberalizmu, ktoré bolo pragmatické a hľadelo vpred, predbehol duch národného sebaodsúdenia.“

Nazeranie na Spojené štáty ako na hrubé, rasistické a militaristické posúva ohnisko liberalizmu z ekonomických otázok na kulturálne (rasizmus, sexuálna sloboda, práva homosexuálov). Táto zmena pomohla šíreniu protikulturálneho hnutia na konci 60. rokov. A čo bolo trvalejšie, natoľko nasýtila „zvyšky nerozhodnosti“ vo veciach hodnôt tradičných amerických inštitúcií a odôvodnenosti rozmiestňovania americkej vojenskej sily, takže aj po 44 rokoch zostáva všeobecným ponímaním liberalizmu.

A takto prežíva Oswaldovo zhubné dedičstvo aj v roku 2007, naďalej škodí liberalizmu a prekrúca ho, a stále šíri nákazu do medzinárodnej rozpravy.

Súvisiace témy:  Conservatives & Liberals, Conspiracy theories, US politics receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.