Blues Annapolisu

Predikujem, že plány Budhovej administratívy na zvolanie nového kola diplomatických rozhovorov na 26. november spôsobia, pokiaľ ide o americké a izraelské záujmy, značné škody.

Úspešné rokovania si spravidla vyžadujú existenciu spoločného cieľa. Napríklad pri rozhovoroch manažmentu s pracovníkmi sa obe strany chcú vrátiť späť k práci. Ak chýba spoločná premisa, rokovania nielenže zlyhajú, ale zvyčajne spôsobia viac škody ako úžitku. Takýmto je aj prípad nastávajúcich rozhovorov v Annapolise, štát Maryland. Jedna zo strán (Izrael) hľadá mierovú koexistenciu, zatiaľ čo druhá (Arabi) sa pokúša o elimináciu partnera, s ktorým rokuje, dôkazom čoho sú jej násilné akcie, volebné praktiky, odpovede v prieskumoch verejnej mienky, politické prejavy, správy v médiách, školské učebnice, kázania v mešitách, grafiti na stenách a mnohé ďalšie skutočnosti.

Škody nastanú, ak izraelská vláda urobí „bolestivé kompromisy“ a poskytne na oplátku studený mier alebo prázdne sľuby, ako sa deje nepretržite už od roku 1979. Tento jednostranný výsledok by znovu len vzpružil Arabov a posilnil ich odhodlanie eliminovať židovský štát.

	Mahmúd Abbás, Condoleeza Riceová a Ehud Olmert: Budú v Annapolise oslavovať?

A naopak: Ak by sa Izraelčania postavili proti spojenej pozícii USA a Palestínčanov, vidím vo vzťahoch medzi USA a Izraelom možnú krízu bezprecedentného rozsahu – horšiu, než bola v roku 1975, či dokonca v roku 1957. Čiastočne to spočíva v tom, že v hre je tak mnoho. Ministerka zahraničných vecí Condoleeza Riceová vyhlásila: „Spojené štáty považujú vytvorenie palestínskeho štátu, riešenie formou dvoch štátov za absolútne nevyhnutné z hľadiska budúcnosti nielen Palestínčanov a Izraelčanov, ale aj Blízkeho východu a samozrejme i z hľadiska amerických záujmov.“ Ak je palestínsky štát „absolútne nevyhnutný ... pre americké záujmy,“ potom ktokoľvek, kto mu bude stáť v ceste, zaplatí pravdepodobne vysokú cenu. Už od novembra 2004 som argumentoval, že americko-izraelské vzťahy visia na vlásku. Annapolis ich urobí ešte zraniteľnejšími.

Ak aj odhliadneme od týchto hlbokých a nevyhnutných problémov, čelia rozhovory dvom praktickým výzvam: Na palestínskej strane „bábka Fatahu – Mahmúd Abbás“, ako ho nazvala novinárka z Jerusalem Post Caroline Glick), je extrémne slabým stebielkom. „Neexistuje žiadne zodpovedné palestínske vedenie, ktoré by mohlo ráno doručovať tlač včas,“ uvádza Hirsh Goodman z Jerusalem Report, „a tým menej mierová dohoda, ktorá by obstála v skúške času.“

Na izraelskej strane by mohol premiér Ehud Olmert stratiť svoj úrad, ak by jeho náladoví partneri opustili vládnu koalíciu. Shas a Yisrael Beiteinu varovali pred rozdelením Jeruzalema a pred ďalšími krokmi. Vodca strany labouristov Ehud Barak podľa správ odmietne akýkoľvek plán, ktorý by izraelským obranným silám zakázal slobodu pohybu na Západnom brehu. Ministerka zahraničia Tzipi Livni by mohla odstúpiť, ak sa neodstúpi od „práva na návrat“. Ako ukazujú výsledky nedávneho prieskumu verejnej mienky, skutočnosť, že 77 percent Izraelčanov si myslí, že ich vláda je „príliš slabá na to, aby podpísala mierovú dohodu s Palestínčanmi v mene Izraela,“ zvyšuje pravdepodobnosť toho, že niekto bude dezertovať.

Tieto neradostné perspektívy nastoľujú otázku: Prečo Bushova vláda, po tom, čo takmer sedem rokov stála od izraelsko-palestínskych rokovaní bokom, podľahla takejto chybe? Existuje niekoľko možných faktorov:

• Iránska hrozba: Riceová vidí možnosť, aby americká diplomacia spolupracovala na novom usporiadaní Blízkeho východu, ktorá vyplýva z aktuálnej iránskej agresie (Hizballáh a Hamas) ako aj budúcej (nukleárne zbrane).
• Nečinnosť je horšia: Ak sa nepodnikne nič, už teraz skľučujúce pozície Kadimy v prieskumoch verejnej mienky budú naďalej upadať a slabý vplyv Fatahu na Západnom brehu sa bude prehlbovať. Vyhliadky na to, že Likud a Hamas by boli následníkmi Olmerta a Abbása neuspokojujú Bushovu administratívu o nič viac, ako títo dvaja muži.
• Odkaz: Zbigniew Brzezinski vyjadril nádeje establišmentu zahraničnej politiky týkajúce sa Annapolisu a jeho pochmúrneho názoru na Riceovú: „Uvedomuje si, že jej odkaz je v súčasnosti veľmi chudobný. Ak by dokázala vyhrať, stala by sa skutočnou historickou osobnosťou.“
• Občianske práva: Riceová verí v bizarnú analógiu medzi Palestínčanmi zo Západného Brehu a južanskými černochmi.
• Mesianizmus: Zdá sa, že obaja, George W. Bush a Riceová sa považujú za určených na to, aby riešili otázku arabsko-izraelského nepriateľstva. Jeden z účastníkov rozhovorov sa vyjadril, že „ona verí, že je čas na ukončenie konfliktu medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi.“

V komentári Riceovej sa opakujú vyhlásenia Georga H. W. Busha z roku 1991, že „prišiel čas urobiť koniec arabsko-izraelskému konfliktu“ ako aj izraelského premiéra Ariela Sharona z roku 2005, že má v úmysle „Vyriešiť tento problém už raz navždy.“ Pripomeňme si však pamätné vyhlásenie Irvinga Kristola: „Ak chcú bohovia niekoho zničiť, sústredia sa najprv na riešenie arabsko-izraelského konfliktu.“

Súvisiace témy:  Arab-Israel conflict & diplomacy, Israel & Zionism, US policy receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.