Giulianiho čerstvý štart

"Použití jastrabi sa zlietajú do Giulianiho tímu" znie titulok článku, uverejneného 15. októbra v Neewsweek, ktorý ohovára kandidáta na prezidenta, Rudy Giulianiho tým, že naznačuje, že poradcovia starostu, „niektorí z najdôraznejších neokonzervatívcov,“ idú v šľapajách Georga Busha. Tento článok dokonca cituje zahraničného politického analytika obviňujúceho Giulianiho z toho, že je „bushovskejší od Busha."

	George W. Bush (vpravo) and Rudy Giuliani (vľavo)

A hneď, len krok za tým, blog v Time Magazine minulý týždeň rovnako vyhlásil, že „sa zdá, že Giulianiho posolstvo znie, že Bushova politika v regióne fungovala výborne, takže ju treba ešte pritvrdiť.“

Aké zvláštne. V skutočnosti by mal byť o šiestich poradcoch, uvedených v časopise Neewsweek – sú nimi Norman Podhoretz, Martin Kramer, Peter Berkowitz, Nile Gardiner, Robert Kasten, a ja - zjavný pravý opak. Po prvé, všetci sme mali svorné nesúhlasné názory na Bushovu administratívnu politiku, a po druhé, nemali sme na ňu vplyv. Inými slovami, skutočnosťou je Giulianiho čerstvý štart v zahraničnej politike previazaný s vlastnosťami, ktoré nemajú žiadny vzťah k úspechom a zlyhaniam terajšieho prezidenta.

Pozrime sa, aké mám ja sám názorové nezhody s Bushovou administratívnou politikou. Moje písomné i slovné výpovede počas uplynulých siedmich rokov kritizovali riešenie otázok Iraku, vojny proti teroru, demokratizácie a (špeciálne) arabsko-izraelského konfliktu.

Irak: Politika voči Iraku je príliš ambiciózna, ako som znovu a znovu prehlasoval už od apríla 2003. Sloganom "Stay the course – but change the course," (Zachovať postup – ale zmeniť prístup) som vytvoril tretiu polohu medzi administratívou a jej kritikmi, takú, ktorá žiada, aby cudzinci rýchlo odstúpili od riadenia Iraku, a aby koaličné jednotky opustili mestá a presunuli sa na vidiek a na hranice. Robil som si posmech z obrovskej americkej ambasády v Bagdade. Tvrdil som, že voľby majú byť odložené a vláda má byť vrátená demokraticky zmýšľajúcemu silnému mužovi Iraku.

Vojna proti teroru: Prudko som napadal eufemistický a nepresný termín „vojna proti teroru“, argumentujúc potrebou (1) správnej identifikácie nepriateľa a (2) vytvorenia jasnej sústavy cieľov až k jej porážke. Chválil som pokroky, ktoré kulminovali Bushovým vyhlásením v auguste 2006, že Američania sú „vo vojne s islamistickými fašistami,“ potom som však ľutoval jeho nedávny ústup od pomenovania nepriateľa.

Demokratizácia: Keď prezident po prvýkrát oznámil cieľ predstavujúci zvýšenie politickej participácie na Blízkom východe, aplaudoval som, a súčasne som varoval pred príliš rýchlym nahradením tyranie demokraciou a naliehal som, že proces sa musí uskutočniť pomaly a opatrne. Vzhľadom na to, že súčasné postupy posilnili islamistov som mu udelil nedostatočnú.

Arabsko-izraelský konflikt: Namietal som voči takmer každému aspektu súčasnej vládnej politiky v tomto divadle tým, že som odsúdil Bushov pamätný prejav z júna 2002 za to, že poskytuje úžitok terorizmu, odmietol jeho vítanie palestínskeho štátu a po jeho opätovnom zvolení v roku 2004 som varoval pred „potenciálne najťažšou krízou vôbec v americko-izraelských vzťahoch.“ Predpovedal som, že nadchádzajúce rozhovory v Annapolise zlyhajú a varoval som pred škodami, ktoré spôsobia.

Napriek týmto rozporom som dvakrát entuziasticky volil Georga W. Busha, som hrdý na to, že som sa v roku 2003 stal jeho kandidátom a predpovedám, že historici budú hodnotiť jeho prezidentstvo ako úspešné. Prezentovanie prezidentovania Rudyho Giulianiho a jeho poradcov ako klonov Bushovej administratívy je však nezmyslom. Spravodajské magazíny by mali zvážiť potrebu uskutočnenia prieskumu pred tým, ako budú mať veľké reči.

A na záver, niekoľko myšlienok o označení „konzervatívec“, ktoré šíri Newsweek a ľavicoví kritici: Ako zdôrazňuje Irving Kristol, nazývaný niekedy duchovným otcom neokonzervativizmu, tento termín sa vyvíjal od začiatku 70. rokov, keď sa prvýkrát objavil, a dnes ho možno popísať tromi charakteristikami:

• V ekonomike, nízke dane, priateľsky naklonený prístup s cieľom dosiahnutia nárastu.
• V sociálnej oblasti, priaznivý postoj voči silnej, narastajúcej a morálnej štátnej moci.
• V zahraničnej politike, patriotický prístup, orientovaný proti svetovej vláde, ktorý prichádza na pomoc ostatným demokratickým štátom.

Do určitej miery beriem túto triádu, pričom súhlasím s prvým a tretím bodom, nie však s druhým, kde sa kloním k libertarianizmu. Táto nejednoznačnosť ma v roku 2005 viedla k zisteniu, že sa nebudem môcť nikdy celkom rozhodnúť, či som, alebo nie som neokonzervatívcom – i keď musím poznamenať, že iní už dávno predtým zjavne rozhodli v tejto veci za mňa. „Novinári používajú termín „neokonzervatívec“ na popísanie mojej osoby, vydavatelia zahŕňajú moje diela do neokonzervatívnej antológie, kritici skúmajú moje názory v snahe preniknúť do neokonzervatívneho myslenia a moderátori talk show ma pozývajú, aby som reprezentoval neokonzervatívne hľadiská.“

V každom prípade však, ak tento termín súčasne vyžaduje, aby som podporoval politiku Georga W. Busha na Blízkom východe, potom nie som neokonzervatívcom.

Súvisiace témy:  Conservatives & Liberals, US policy, US politics receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.