Neradostná súčasnosť sionizmu

„Teraz sme všetci keynesiáni,“ znie slávne vyhlásenie Richarda Nixona práve v čase, keď ekonomické teórie Johna Maynarda Keynesa začali získavať zlú reputáciu. Tak isto by sa dalo s rovnakou vierou hovoriť v roku 1989, keď si existencia Izraela získala širokú akceptáciu, že „Teraz sme všetci sionistami.“ Teraz už ale nie.

Vymenujme si spôsoby, ktorými je Izrael obliehaný: Iráncami budujúcimi atómové zbrane, Sýrčanmi zhromažďujúcimi chemické zbrane, Egypťanmi a Saudmi budujúcimi ťažké konvenčné vojenské sily, Hizballáhom útočiacim z Libanonu, Fatahom zo Západného brehu, Hamasom z Pásma Gazy, a izraelskí moslimskí obyvatelia sa stávajú politicky neústupčivými a stále viac násilnými.

Profesori, redaktori a byrokrati z ministerstiev zahraničia z celého sveta spochybňujú ďalšiu existenciu židovského štátu. Dokonca spriatelené vlády, najmä Bushova administratíva, uskutočňujú diplomatické iniciatívy, ktoré podkopávajú schopnosť vojenského zastrašovania zo strany Izraela, a ich predaj zbraní narušuje izraelskú bezpečnosť.

Predpokladajme však, že krajina sa zmieta v týchto mnohých problémoch. To ju stavia tvárou v tvár k základnej výzve: židovská populácia sa stále viac stáva rozčarovanou, ba dokonca vyvedenou z miery zakladajúcou ideológiou, židovským národným hnutím, sionizmom.

Theodor Herzl (1860-1904) a ďalší teoretici prišli k záveru, že sionistické volanie po suverénnom židovskom štáte zodpovedá politickému kontextu a nálade svojej doby. Keď sa o vlastný štát mohli usilovať Číňania, Arabi a Íri, prečo nie Židia?

A skutočne, sú to najmä židia, ktorí počas takmer dvoch milénií platili najvyššiu cenu zo všetkých národov za svoju politickú slabosť, boli vyhosťovaní, prenasledovaní, perzekvovaní a masovo vyvražďovaní ako žiadny iný národ. Sionizmus poskytol únik z tejto tragickej histórie tým, že poskytol možnosť stáť vzpriamene a chopiť sa meča.

Sionizmus mal už od svojho vzniku podiel svojich oponentov, od Haredima (ultra-ortodoxný), cez nostalgických Iračanov až k reformovaným rabínom. Ale až donedávna to boli len marginálne elementy. V súčasnosti, v dôsledku vysokej miery pôrodnosti, predstavuje kedysi maličká Haredi-komunita 22 percent izraelských prvákov. Ak k tomu pripojíme zhruba rovnaký počet arabských prvákov, okolo roku 2025 môžeme očakávať výraznú transformáciu.

Pre Izrael je ale horšie to, že židovský nacionalizmus stratil svoju takmer automatickú podporu, ktorú mal u sekulárnych židov, mnohí z nich považujú túto ideológiu devätnásteho storočia za zastaralú. Niektorí prijímajú argument, že židovský štát reprezentuje rasizmus či etnickú nadvládu, iní pokladajú za presvedčivé univerzalistické a multikulturálne alternatívy. Treba uvažovať o niektorých známkach zmien, ktoré práve prebiehajú:

• Mladí Izraelčania sa vyhýbajú vojenskej službe v rekordnom počte, 26 percent židovských chlapcov a 43 percent dievčat v odvodovom veku nebolo v roku 2006 odvedených. Znepokojené izraelské obranné sily požadujú uzákonenie odopretia štátom poskytovaných benefitov židovským Izraelčanom, ktorí nevstúpia do vojenskej služby.
• Izraelský generálny prokurátor Menachem Mazuz ukončil činnosť Židovského štátneho fondu (Jewish National Fund), pionierskej sionistickej inštitúcie (založenej v roku 1901) rozhodnutím, že jeho úloha pri nadobúdaní pôdy špeciálne pre židov nemôže v budúcnosti pokračovať so štátnou pomocou.
• Prominentní izraelskí historici sa sústreďujú na to, by ukázali, že Izrael bol splodený v hriechu a je silou zla.
• Izraelské ministerstvo vzdelávania schválilo učebnice pre tretí stupeň arabských študentov, prezentujúce vytvorenie Izraela v roku 1948 ako „katastrofy“ (arabsky: nakba).
• Avraham Burg, potomok vedúcej sionistickej rodiny a prominentná osobnosť Labor Party (Strany práce) vydal knihu, v ktorej prirovnáva Izrael k Nemecku 30. rokov.
• Prieskum verejnej mienky z roku 2004 zistil, že len 17 percent amerických židov nazýva samých seba „sionistami“.

	Abraham Burg, a bývalý vodca Labor Party, prirovnáva Izrael k Nemecku 30. rokov.

V širších súvislostiach tento odklon od sionizmu odráža trendy platné v ostatných západných krajinách, kde tiež ustupuje patriotizmus starého štýlu a národná hrdosť. Občania v Západnej Európe majú sklon nachádzať len málo vo svojej vlastnej histórii, tradíciách a spôsoboch. Napríklad minulý mesiac vyjadrila holandská princezná Máxima, manželka následníka trónu široké uvítanie toho, že „Holandská identita neexistuje.“ Tento pokles patriotizmu na celom Západe zhoršuje problém Izraela tým, že tento vývoj zodpovedá širšiemu trendu, a spôsobuje, že Izraelčania sa môžu omnoho ťažšie brániť alebo zmeniť situáciu.

Na dovŕšenie všetkého sa Arabi v súčasnosti pohybujú opačným smerom a vykazujú nižší stupeň etnickej a religióznej bojachtivosti.

Ako sionista pozorujem tieto rozličné trendy s neblahou predtuchou, týkajúcou sa budúcnosti Izraela. Utešujem sa tým, že si pripomínam, že zopár dnešných problémov bolo evidentných už v roku 1989. Možno budú vyhliadky sionizmu v roku 2025 znovu svetlejšie, po tom, ako si obyvatelia Západu všeobecne a špecificky Izraelčania uvedomia nebezpečenstvá, ktoré predstavujú palestínski iredentisti, džihádisti a ostatní extrémisti z Blízkeho východu.

Súvisiace témy:  Israel receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list