Krajiny, ktorým hrozí, že budú vyhladené

Kvízová otázka: Ktorá krajina na Blízkom východe zmizla nedávno z mapy sveta na viac ako šesť mesiacov?

Odpoveď: Kuvajt, ktorý zmizol v období medzi augustom 1990 a februárom 1991 a stal sa 19. provinciou Iraku. Toto brutálne podrobenie Saddámom Husejnom bolo vyvrcholením periodicky sa opakujúcej požiadavky Iraku datujúcej sa späť až do 30. rokov. Opätovné nastolenie suverenity Kuvajtu si vyžiadalo nasadenie masívneho počtu expedičných jednotiek pod americkým velením, pričom šlo o viac ako pol milióna vojakov.

Spomienky na túto časť histórie sa zrazu vynárajú, pretože iránsky hovorca nedávno formuloval akúsi podobnú hrozbu voči Bahrainu. Vydavateľ denníka Kayhan, Hossein Shariatmadari, ktorý je druhom najvyššieho iránskeho vodcu Ajatolláha Alí Chomejního, uverejnil 9. júla komentár, v ktorom vyhlásil: „Bahrain je časťou iránskej zeme, bol od nej oddelený ilegálnou konšpiráciou ... šacha (Mohammad Réza Páhlaví, spolu s) americkou a britskou vládou.“ So zreteľom na majoritu šiítskej populácie v Bahraine pokračoval Shariatmadari vyhlásením, a to bez akýchkoľvek dôkazov: „Zásadnou požiadavkou bahrainského ľudu dnes je, aby sa táto provincia vrátila ... k svojej matke, islamskému Iránu.“

Ako uvádza Middle East Media and Research Institute (MEMRI), tieto komentáre „spôsobili v Bahraine búrku“ – demonštranti pred iránskou ambasádou, ostré vyhlásenia vlády, alarmujúce rezolúcie oboch komôr parlamentu a dokonca nariadenie Fatwa podľa ktorého má byť usmrtený každý bahrainčan, ktorý schvaľuje tento iránsky iredentizmus. Ostatné štáty Golfského zálivu sa pripojili s rovnako ostrými vyhláseniami.

Bahrain, 14. provincia Iránu? Niektorí to tvrdia.

Kuvait bol 19. provinciou Iraku po dobu viac ako šesť mesiacov.

Táto téma je veľmi citlivá. Požiadavky Teheránu voči Bahrainu sa datujú až k roku 1958, keď vyhlásil ostrov za 14. provinciu Iránu, pričom dokonca získal dve kreslá v národnom parlamente. Hoci šach v roku 1970 formálne uznal nezávislosť Bahrainu, vyhlásenia, podobné tomu, ktoré uverejnil Shariatmadari, a ktoré sa epizodicky vynárajú na povrch, pripomínajú obdobie periodických požiadaviek Iraku voči Kuvajtu pred rokom 1990.

Kuvajt teda zmizol v útrobách Iraku a Bahrain by mohol čeliť podobnému osudu. Samozrejme nie sú sami, vyhladením sú ohrozené aj tri ďalšie štáty Blízkeho východu.

• Jordánsko je ohrozované neustále, je vsadené medzi niekoľko väčších, silnejších, a často aj agresívnejších štátov. V jednej pamätnej formulácii týchto obáv, počas vyvrcholenia kuvajtskej krízy v novembri 1990 vyslovil vtedajší korunný princ Hassan obavy, že táto „malá krajina s 3,5 miliónmi obyvateľov je na pokraji vymazania.“

• Nezávislosť Libanonu je otázna už od jeho vzniku v roku 1926, pretože jeho sýrsky sused sa nikdy nezmieril so stratou libanonských teritórií. Damašek vtedy rôznymi spôsobmi vyjadroval svoje odmietanie kartograficky (znázorňoval hranice s Libanonom ako „regionálne“ a nie ako medzinárodné), diplomaticky (nikdy neotvoril sýrsku ambasádu v Bejrúte) a politicky (dominancia nad vnútornými vecami Libanonu v trvaní viac ako troch desaťročí).

• Existencia Izraela ako židovského štátu bola ohrozená už v ten deň, keď bola v roku 1948 vyhlásená jeho nezávislosť. Skutočnosť, že v priebehu nasledujúcich desaťročí vyhral mnoho kôl vojny, mohla pôsobiť ako určitý prvok odstrašenia a trvalosti, ale nejednotná voličská základňa a neobratné vedenie spôsobili, že od roku 1992 krajina čelila zvýšenému ohrozeniu svojej existencie, ktoré bolo porovnateľné so situáciou pred vojnou v roku 1967.

Existencia kvinteta ohrozených štátov Blízkeho východu vyvoláva niekoľko myšlienok. Po prvé, ich chúlostivá situácia poukazuje na unikátnu zlomyseľnosť a explozívnu a vysoko riskantnú kvalitu politického života v tomto regióne. Pokiaľ viem, neexistuje iný štát mimo Blízkeho východu, ktorého púhe prežitie by bolo takéto neisté.

Po druhé, tento pozoruhodný vzorec je sčasti výsledkom všeobecne rozšíreného problému nevyjasnenej otázky hraníc. Ironicky – až na zopár výnimiek – vrátane dvoch medzinárodných hraníc s Izraelom – väčšina hraníc na Blízkom východe nie je pevne vyznačená, a nie je ani určená na základe vzájomnej dohody. Takýto revizionizmus na nízkej úrovni živí väčšie ambície skutočného eliminovania štátneho zriadenia.

Po tretie, táto situácia stavia chúlostivú polohu Izraela pred novú perspektívu. Akokoľvek anomálna je hrozba vyhladenia vo svete ako takom, v bezprostrednom regióne je banálna. Problémy Izraela možno prekonať na základe lepšieho poznania celej skupiny, stokrát väčším počtom kníh a správ v tlači, ktoré boli o ňom publikované, v porovnaní s ostatnými štyrmi štátmi spolu, všetkých päť štátov však čelí porovnateľnej hrozbe. Z tohto kontextu vyplýva, že nevyriešený status Izraela bude pretrvávať ešte dlho.

A nakoniec, toto hlboké, nevyriešené napätie na celom Blízkom východe znovu poukazuje na absurditu nazerania na arabsko-izraelský konflikt ako na hnací motor pre problémy celého regiónu. Každý z ohrozených štátov čelí svojim vlastným jedinečným okolnostiam, žiadny z nich neriadi regionálnu politiku ako celok. Vyriešenie arabsko-izraelského konfliktu neznamená nič viac, ako vyriešenie tohto špecifického konfliktu.

Súvisiace témy:  Arab-Israel conflict & diplomacy, Kuwait, Middle East patterns receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.