Náprava chýb svojhlavých univerzít

Mali by mať outsideri vplyv na prijímanie alebo vymenovanie do stálej pozície na fakulte?

Táto otázka sa vynára kvôli tomu, že spolu s radikalizáciou amerických univerzít sa začali ozývať hlasy niektorých umiernených jednotlivcov, pokúšajúcich sa vyvinúť vplyv na akademické personálne otázky. Ako príkladu si všimnite niektoré diskusie a polemiky Middle East studies v roku 2006:

• Joseph Massad z Kolumbijskej univerzity: Jeho postup do funkcie mimoriadneho profesora sa stretlo s opozíciou verejnosti. Blížiace sa vymenovanie do funkcie pravdepodobne podnieti ešte viac sporov.
• Juan Cole z Yale: Historik z University of Michigan už smeroval do New Havenu, keď redaktori John Fund, Joel Mowbray a ďalší nasmerovali pozornosť na jeho písomné práce a vyzvali kľúčových profesorov z Yale, aby jeho menovanie odmietli.
• Kevin Barrett z University of Wisconsin-Madison: Keď sa na verejnosť dostalo, že verí, že útoky 11. septembra vykonala americká vláda, jeho prednášky na tému „Islam: náboženstvo a kultúra“ podnietili celoštátnu polemiku.
• Nadia Abu El-Haj z Barnardu: Keď táto antropologička čakala na rozhodnutie o menovaní na stálu pozíciu, bola jej kniha, ktorá vyšla v roku 2001 pod názvom Facts on the Ground podrobená kritike absolventov univerzity a tiež archeológov (Willam Dever z University of Arizona označil jej poznatky za „chybné, zavádzajúce a nebezpečné“, James Davila zo St. Andrew's University ich považuje za „hlúpe“.
• Wadie Said z Wayne State: Vedení iniciatívou StandWithUs.com, kritici vyhlasujú, že jeho menovanie na právnickú fakultu „zníži hodnotu akademických štandardov, spôsobí škodu v učebniach a vyostrí problémy v kampuse.“ Iné neakademické organizácie, ako Wayne State Middle East Law Students Association, Saidovo menovanie podporujú.

Treba doplniť, že preloženie Joela Beinina, ktorý zastával stálu pozíciu ako historik na Stanfordskej univerzite, na American university v Káhire (nezvyklý kariérny posun) môže súvisieť s rozsiahlou kritikou jeho práce.

Takýto vývoj naznačuje dve otázky. Po prvé, majú outsideri legitímnu úlohu pri ovplyvňovaní akademických personálnych rozhodnutí? Federálny tajomník Americkej asociácie univerzitných profesorov Roger Bowen tvrdí, že absolútne žiadnu: „Neakademickým a externým advokátskym skupinám nemôže byť dovolené, aby sa vmešovali do prijímania a menovania do stálych pozícií na univerzite.“

Dovolím si nesúhlasiť. Vzdelávacie inštitúcie môžu prijať kohokoľvek chcú, nemôžu však očakávať imunitu voči verejnej kritike. A najmä preto, že univerzita poskytuje unikátnu garanciu udržania si pracovného miesta, hrá hodnotenie verejnosti tých profesorov, ktorí nemajú stálu pozíciu na univerzite, potenciálnu zásadnú úlohu. Čím viac bude predbežného skúmania, tým lepšie. Organizácie, ako Campus Watch sústreďujú svoju pozornosť práve na také oblasti, ktoré komisiám rozhodujúcim o menovaní do stálej pozície obvykle unikajú.

Pokiaľ ide o stály profesorský zbor, môže silná verejná kritika pomôcť jeho členom udržať si pozíciu tým, že stavia prekážky a narušuje ich kredibilitu. Juan Cole charakterizuje profesorov s vyššou hodnosťou ako „podobných hráčom baseballu“, na ktorých ostatné tímy pozerajú ako na „čas od času, ako na náborových plagátoch“. Martin Kramer z Shalem Center ako odpoveď uvádza, že „nestaviame hráčov baseballu na piedestál, a v rubrikách novín sa neúnavne objavujú kritiky ich výkonov.“ Akademici chcú oboje: doživotnú garanciu pracovnej istoty, celebritné postavenie podobné športovcom, dlhé prázdniny a žiadnu zodpovednosť.

Vo svojich naliehavých snahách o umlčanie iných názorov replikujú akademici z Middle East studies diktátorov z Blízkeho východu, ktorí požadujú, aby ich režimy nepodliehali posudzovaniu. Avšak zatiaľ čo diktátori môžu svoje zamestnanie stratiť, stáli akademickí predstavitelia ho v skutočnosti stratiť nemôžu, čím ich chyby ostávajú unikátne bez následkov.

Po druhé, nakoľko účinné sú snahy o ovplyvnenie procesu zvonka? Frank H. Wu, ktorý je dekanom na právnickej fakulte na univerzite Wayne State, predikuje, že lobovanie profesorov proti menovaniu Wadieho Saida môže mať opačný účinok. Niektorí členovia fakulty, hovorí, „môžu byť natoľko vyvedení z miery prichádzajúcimi e-mailami, že sa nechajú presvedčiť k tomu, aby prijali pozíciu, akú by inak nikdy neprijali.“

Okrem toho, že bude odhalená nezrelosť profesorov, ktorí by urobili takýto krok, sa toto tvrdenie absolútne netýka daného problému. Veža zo slonoviny existuje vďaka dlhej trpezlivosti tých, ktorí ju podporujú. Rovnako, ako sa rozhodnutia Najvyššieho súdu oboznamujú s rezultátmi výborov, ani profesori nemôžu nekonečne ignorovať rodičov, absolventov, legislátorov a vládnych byrokratov, ktorí ich platia. A ako takíto akcionári sú si stále viac vedomí omylov profesorov, a môžu začať vyžadovať zlepšenie.

(Rozdiely medzi súkromnými a verejnými univerzitami nájdeme ťažko, pretože sa vo svojej práci značne prekrývajú. Keď University of Michigan získava púhych 8 % svojho ročného rozpočtu zo štátnych zdrojov, súkromné univerzity sa silno spoliehajú na vládne príspevky pre študentov, na projekty, výskum, réžiu a tiež pre študentské organizácie.)

Cesta vpred je jasná: zainteresovaní outsideri by mali sledovať univerzitný vývoj, vrátane personálnych rozhodnutí, aby sa mohol začať proces nápravy chýb, ktorých sa univerzity, tieto veľké a vznešené inštitúcie, ktoré dočasne zišli z cesty, dopustili.

Súvisiace témy:  Academia, Middle East studies receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.