Úvodníky a komentáre sú teraz omnoho dôležitejšie ako strely

Vojaci, námorníci a letci kedysi určovali výsledok vedenia vojny, už to však neplatí. Dnes pri rozhodovaní o tom, nakoľko dobre bojuje Západ, zohrávajú ústrednú rolu televízni producenti, žurnalisti, kazatelia a politici. Tento posun má hlboké dôsledky.

V konvenčnom konflikte, ako je Druhá svetová vojna, existujú dva základné predpoklady, ktoré zostávajú takmer nepovšimnuté.

Prvý: Konvenčné vojenské sily sa všemožne snažia zvíťaziť. Opozičné strany rozmiestňujú zomknuté šíky vojakov, tankové línie, lodné flotily a vojenské letky. Milióny mladých ľudí idú ako civilisti do vojny a znášajú strádanie. Okrem počtu obyvateľstva, ekonomiky a vojenského arzenálu sú ešte viac dôležité záležitosti stratégie a spravodajstva. Pozorovateľ môže hodnotiť pokrok vo vojne pozorným sledovaním takých objektívnych faktorov, akými sú výroba ocele, zásoby ropy, výstavba lodí a riadenie krajiny.

Druhý predpoklad: Obyvateľstvo každej zo strán lojálne podporuje vládu svojej krajiny. Samozrejme, zradcovia a disidenti musia byť odhalení, ale široký konsenzus podporuje vládcov. Mimoriadne pozoruhodné to bolo v Sovietskom zväze, kde ani Stalinove masové vraždenie nezastavilo obyvateľstvo pred tým, aby robili všetko pre „Matičku Rus“.

Obidva aspekty tohto príkladu sú teraz na Západe nefunkčné.

Po prvé, boj za víťazstvo vedený proti nepriateľským vojenským silám s plnou silou takmer vymizol, bol nahradený omnoho nepriamejšou výzvou operácií gerily, vzbúr, intifád a terorizmu. Tento nový model bol použitý proti Francúzom v Alžírsku, Američanom vo Vietname a Sovietom v Afganistane. V súčasnosti platí pre Izraelčanov verzus Palestíčanov, koaličné sily v Iraku a vojnu proti teroru.

Táto zmena znamená, že to, čo americká armáda nazýva „počítaním fazuliek“ – počítanie vojakov a arzenálu zbraní – je teraz takmer natoľko nepodstatné, ako preverovanie ekonomiky alebo kontrola teritórií. Proporčne nevyvážené vojny sa podobajú omnoho viac politickým operáciám než bojom v ranných obdobiach. Tak ako v boji proti zločinu, strana, ktorá sa teší obrovskej prevahe, operuje v silno obmedzených podmienkach, zatiaľ čo slabšia strana otvorene porušuje akékoľvek zákony a zákazy svojím bezcitným preukazovaním sily.

Po druhé, solidarita a konsenzus s pomermi príznačnými pre minulosť boli objasnené. Tento proces sa tiahol celé storočie od začiatku až doteraz (počnúc postojom Britov v Búrskej vojne v rokoch 1899-1902). Ako som napísal v roku 2005: „Ponímanie lojality sa od základov zmenilo. Tradične sa predpokladalo, že osoba bude verná svojej rodnej komunite. Španiel alebo Švéd bol verný svojmu kráľovi, Francúz svojej republike a Američan svojej ústave. Tento predpoklad bol teraz prekonaný a nahradený lojalitou k politickej komunite jednotlivca – socializmu, liberalizmu, konzervativizmu alebo islamizmu. Geografické a sociálne väzby znamenajú omnoho menej než v minulosti.“

Pokiaľ ide o lojalitu, v súčasnosti sa o vojnách rozhoduje viac na stránkach op-ed (opposite editorial, v médiách stránka oproti úvodnej, redakčná strana s názormi a komentármi redaktorov a prispievateľov), a menej často na bojovom poli. Dobré argumenty, výrečná rétorika, jemné vykrúcanie sa a silné volebné výsledky sa počítajú viac ako dobytie kopca či zdolanie rieky. Solidarita, morálka, lojalita a pochopenie sú novou oceľou, gumou, ropou či muníciou. Vodcovia verejnej mienky sú novými admirálmi a generálmi. Takže, ako som napísal v auguste „je nutné, aby západné vlády chápali oblasť vzťahov s verejnosťou (PR) ako časť svojej stratégie.“

Dokonca aj v prípade, akým je skutočnosť, že iránsky režim nadobudne atómovú zbraň, kľúčovú úlohu hrá západná verejná mienka a nie arzenál zbraní. Ak sa Európania a Američania zjednotia, pravdepodobne odradia Iráncov od toho, aby použili svoje atómové zbrane. Ak nepríde k zjednoteniu, dodá to Iráncom odvahu k tomu, aby vyrazili vpred.

To, čo Carl von Clausewitz nazval „ťažiskom“ vojny, sa posunulo od sily zbraní k srdciam a mysliam občanov. Akceptujú Iránci následky nukleárnych zbraní? Vítajú Iračania koaličné jednotky ako osloboditeľov? Zasväcujú Palestínčania dobrovoľne svoje životy samovražednému bombardovaniu? Chcú mať Európania a Kanaďania spoľahlivé vojenské sily? Vidia Američania, že islamisti predstavujú smrteľné nebezpečenstvo?

Ne-západné stratégie uznávajú prvenstvo politiky a sústreďujú sa na ňu. Reťaz triumfov – Alžírsko v roku 1962, Vietnam v roku 1975 a Afganistan v roku 1989 – všetky sa spoliehali na nahlodávanie politickej vôle. Číslo 2 z al-Kájdy, Ayman al-Zawahiri kodifikoval túto myšlienku v liste z júla 2005, keď uviedol, že viac ako polovica bojov islamistov „sa odohráva na bojovom poli médií.“

Západ má šťastie, že má prevahu vo vojenskej a ekonomickej oblasti, ale to už dávno nestačí. Spolu so svojimi nepriateľmi musí venovať patričnú pozornosť PR vojny (vzťahom s verejnosťou).

Súvisiace témy:  Media, Public opinion polls receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.