Demokrati, republikáni a Izrael

Problémy Blízkeho východu budú pravdepodobne hrať bezprecedentne dôležitú úlohu vo voľbách, ktoré sa budú konať v strede funkčného obdobia prezidenta o necelého pol roka. Na vrchnej priečke dôležitosti sa nachádzajú tri témy: priebeh vojny v Iraku, správna odpoveď na nukleárne ambície Iránu a stúpajúce ceny pohonných hmôt.

Napriek svojmu prominentnému postaveniu ide o otázky momentálneho charakteru, kde sa voliči budú rozhodovať na základe prechodných okolností a bez jasne definovaných rozdielov medzi dvoma hlavnými stranami. Aký vlastne je postoj demokratov k Iraku, alebo republikánov k Iránu? Štvrtý problém, ktorý sa týka Blízkeho východu, arabsko-izraelského konfliktu má, napriek tomu, že v tomto roku vystupuje menej výrazne, z hľadiska volieb omnoho hlbší význam. Ide tu o trvalú tému, ktorá pomáha definovať obe strany.

Spojenie medzi Spojenými štátmi a Izraelom je v dnešnom svete tým najšpeciálnejším „špeciálnym vzťahom“, rovnako ako rodinné vzťahy v medzinárodnej politike. V mnohých oblastiach – zahraničná politika, strategická kooperácia, hospodárske záväzky, intelektuálne prepojenia, náboženské väzby a zásahy do vnútornej politiky niekoho iného – majú obe tieto krajiny nezvyčajné, či dokonca až unikátne vzťahy. Siaha to dokonca až do lokálnej politiky. V článku, ktorý uverejnil New Yorker v roku 1994 sa píše, že občas „to vyzerá tak, že Blízky východ – alebo každopádne Izrael – sú časťou“ New Yorku.

Okrem toho, vysoký počet Američanov (židia, evanjelici, Arabi, moslimovia, antisemiti, ľavičiari) volia podľa izraelskej politiky.

Od roku 1948, keď Izrael vznikol, demokrati i republikáni svoje stanovisko k nemu menili. V prvom období, 1948-70 sympatizovali so židovským štátom viac demokrati, sympatie republikánov boli omnoho menej výrazné. Zakiaľ čo demokrati zdôrazňovali duchovné putá, republikáni sa skôr prikláňali k nazeraniu na Izrael ako na slabý štát a považovali ho za zodpovedného za studenú vojnu.

Druhá etapa začala okolo roku 1970 a trvala dvadsať rokov. Po ohromnom víťazstve v šesťdňovej vojne začal prezident Richard Nixon, republikán, pozerať na Izrael ako na mocného a užitočného spojenca. Tento nový pohľad na Izrael spôsobil, že republikáni začali byť voči Izraelu rovnako pozitívni ako demokrati. Uvedomiac si túto skutočnosť som vo výskumnej práci z roku 1985 prišiel k záveru, že „liberáli a konzervatívci podporujú Izrael proti Arabom rovnakou mierou.“

Tretia etapa sa začala v roku 1990 po skončení studenej vojny. Demokrati vo vzťahu k Izraelu ochladli a republikáni zostali naďalej priateľskými. Ľavica urobila z otázky Palestínskych Arabov ústrednú zložku svojho svetonázoru (spomeňme konferenciu v Durbane v roku 2001), zatiaľ čo pravica prehĺbila svoju politické a náboženské zameranie voči Izraelu.

Tento trend sa stáva stále evidentnejším. Výsledky prieskumu verejnej mienky, ktorý v roku 2000 uskutočnil ľavicový anti-izraelský aktivista James Zogby hovoria v súvislosti s arabsko-izraelským konfliktom o „signifikantnom straníckom rozkole“, pričom republikáni sú výrazne viac pro-izraelsky zameraní než demokrati. Napríklad na otázku „Pokiaľ ide o Blízky východ, aký by podľa Vás mal mať prezident postoj k regiónu?“, Z opýtaných odpovedalo pro-izraelsky 22 % republikánov a len 7 % demokratov.

V nedávnom výskume, ktorý uskutočnil Gallup Poll sa zistilo, že 72 % republikánov a 47 % demokratov sympatizuje skôr s Izraelčanmi než s Palestínskymi Arabmi. Detailný pohľad na tieto výsledky priniesol dramatickejšie výsledky, kde sa ukázalo, že konzervatívni republikáni viac než päťkrát viac sympatizujú s Izraelom než liberálni demokrati.

Ochladnutie demokratov voči Izraelu zapadá do širšieho vzorca konšpiračných teórií o neokonzervatívnych a antižidovských vzplanutiach takých významných straníckych osobností ako je Jimmy Carter, Jesse Jackson, Cynthia McKinney a James Moran. Jeden z pozorovateľov, Sher Zieve, prišiel k záveru, že „antisemitizmus je a zostáva na vzostupe“ ešte na nejaký čas.

Zdá sa, že súčasný trend predstavuje nárast, sprevádzaný v americkej politike rozdeľovaním na Židov a Arabov. To ma vedie k tomu, že očakávam, že moslimovia, Arabi a ďalší, ktorí majú nepriateľský postoj k Izraelu, budú stále viac voliť demokratov, a rovnako Židia a tí, ktorí majú k židovskému štátu priateľský postoj, budú stále viac voliť republikánov. V tomto svetle treba poznamenať, že americkí moslimovia sa vidia byť v priamej konkurencii so židmi. Muqtedar Khan z Brookings Institute predpokladá, že moslimovia v Spojených štátoch čoskoro „budú schopní nielen prehlasovať, ale tiež predstihnúť židovské a mnohé ďalšie etnické lobby.“

Takýto vývoj má pre americko-izraelské vzťahy potenciálne hlboké následky. Kontinuita politiky presahujúca stranu, ako tomu bolo v minulosti, sa skončí, a bude nahradená obrovským posunom vždy, keď Biely dom prejde z rúk jednej strany do rúk druhej. Ak sa politický konsenzus rozbije, Izrael bude ten, kto prehrá.

Súvisiace témy:  Arab-Israeli debate in the U.S., Israel, US politics receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.