Džihád v priebehu histórie

V nedávno uverejnenej zaujímavej vynikajúcej knihe „Understanding Jihad“ (Pochopenie džihádu, University of California Press) odmieta David Cook z Rice University vášnivú diskusiu na nízkej úrovni, ktorá sa rozpútala po 11. septembri okolo povahy džihádu – o tom, či ide o formu ofenzívne vedenej vojny, alebo o (omnoho lepšia možnosť) spôsob morálneho sebazdokonalenia.

Cook odmieta tvrdenie Johna Esposita, že džihád predstavuje „snahu viesť dobrý život“, ako „patetické a smiešne“. V priebehu histórie a aj v súčasnosti, ako jednoznačne ustanovuje Cook, tento pojem znamená v prvom rade „vedenie vojny so duchovného významu.“

Úspech jeho práce spočíva v sledovaní džihádu od Mohameda až k Osamovi a zisťovaní, ako sa menila jeho koncepcia v priebehu štrnástich storočí. Zhrnutie v tomto článku neposkytuje dostatočne podrobne výsledky Cookovho rozsiahleho výskumu, ani neuvádza množstvo jeho príkladov či hlboké analýzy. Aj takéto zhrnutie však dokáže naznačiť vývin džihádu.

Korán nabáda moslimov k tomu, aby položili svoje životy výmenou za záruku raja.

Hadith (popis výrokov a činov Mohameda) je podrobným výkladom Koránu, podrobne popisuje nariadenia týkajúce sa dohôd, odmien, koristi, zajatcov, taktík a mnohého ďalšieho. Moslimská právna veda upravuje tieto pravidlá do znení zákona.

V priebehu rokov, keď bol prorok pri moci, uskutočnil v priemere deväť vojenských výprav za rok, alebo – inak povedané – jednu každých päť až šesť týždňov. Takýmto spôsobom pomohol džihád definovať islam od obdobia jeho vzniku. Podmanenie a pokorenie nemoslimov bolo hlavnou črtou prorokovho džihádu.

Počas prvých storočí islamu „bola interpretácia džihádu nehanebne agresívnou a expanzívnou.“ Keď dobývanie odznievalo, nemoslimovia sotva predstavovali hrozbu a k vojenskému významu džihádu pribudlo sufijské videnie džihádu ako spôsobu sebazdokonaľovania.

Križiaci a ich storočia trvajúce európske úsilie o ovládnutie Svätej zeme dali džihádu novú naliehavosť a a podnietili vznik toho, čo Cook nazýva „klasickou“ teóriou džihádu. Pocit, že sú v defenzíve, viedol k tvrdším moslimských postojov.

Mongoli si svojimi vpádmi v trinástom storočí podrobili veľkú časť moslimského sveta. Išlo o katastrofu, ktorá bola len čiastočne zmiernená paušálnym prestupom Mongolov na islam. Jeden z mysliteľov, Ibn Taymiya (zomrel v r. 1328), osobitne rozlišoval medzi pravými a falošnými moslimami a dal tak džihádu nové prominentné postavenie vo forme hodnotenia platnosti viery jedinca podľa jeho pripravenosti viesť džihád.

V devätnástom storočí sa uskutočnili v rôznych regiónoch „očistné verzie džihádu“ proti spoluvercom. Najradikálnejší a najdôležitejší z hľadiska dôsledkov bol wahábistický džihád na Arabskom polostrove. Vychádzal z myšlienok Ibn Taymiya, odsúdil väčšinu ne-wahábistických moslimov ako bezvercov a viedol proti nim džihád.

Európsky imperializmus vyvolal džihádistický odpor, najmä v Indii, na Kaukaze, v Somálsku, Sudáne, Alžírsku a Maroku, nakoniec však vo všetkých týchto krajinách skončil neúspechom. Táto katastrofa zvýraznila potrebu nového myslenia.

Nové islamistické myslenie sa začalo rozvíjať v dvadsiatych rokoch 20. storočia v Egypte a Indii, ale džihád získal svoju súčasnú povahu orientovanú na radikálne vedenie vojny až v súvislosti s egyptským mysliteľom Sayyidom Qutbom (zomrel v r. 1966). Qutb rozvinul myšlienky Ibn Taymiya o rozlišovaní pravých a falošných moslimov tým, že neislamistov považoval za nemoslimov a vyhlásil proti nim džihád. Skupina, ktorá v roku 1981 zavraždila Anwara El-Sadata, potom pridala chápanie džihádu ako cesty k ovládnutiu sveta.

Protisovietska vojna v Afganistane viedla k (zatiaľ) poslednému kroku v tomto vývoji. V Afganistane sa najprv zhromaždili džihádisti z celého sveta, aby bojovali za islam. Palestínec Abdullah Azzam, ktorý sa v osemdesiatych rokoch stal teoretikom celosvetového džihádu, a dal mu doteraz bezpríkladnú ústrednú úlohu, posudzoval moslimov výlučne podľa ich prínosu pre džihád a džihádu prisúdil úlohu záchrany moslimov a islamu. Z takýchto základov už potom rýchlo vznikol samovražedný terorizmus a bin Ládin.

Z Cookovej erudovanej a aktuálnej štúdie vyplývajú mnohé dôsledky, medzi nimi napríklad:

• Súčasné chápanie džihádu je omnoho extrémnejšie, než bolo kedykoľvek v histórii islamu.
• Tento extrémizmus znamená, že moslimský svet prechádza fázou, v ktorej musí vytrvať a prekonať ju, analogicky k hroznému obdobiu v Nemecku, Rusku a Číne.
• Džihád sa až doteraz neustále vyvíjal a bude sa nepochybne vyvíjať i naďalej.
• Vyhranená forma džihádu, ktorú svojho času uplatňovala Al-Kájda a ďalší, ako predpovedá do určitej miery Cook, vedie k jej „rozhodnému odmietnutiu“ väčšinou moslimov. Džihád by sa potom mohol zmeniť na nenásilnú koncepciu.

Veľkou výzvou pre umiernených moslimov (a ich nemoslimských spojencov) je, aby prišli k takémuto odmietnutiu a to veľmi rýchlo.

Súvisiace témy:  History, Islam, Radical Islam receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.