Posledná Arafatova hrozba Izraelu?

„Myslím si, že pre všetkých našich priateľov Izraelcov je veľmi dôležité, aby so susedným Palestínskym štátom nažívali v mierovom súžití. Rovnako dôležité je pre palestínsky národ, aby získal mierovú, nádejnú budúcnosť." Tieto slová vyslovil George Bush len dva dni po svojom opätovnom zvolení, zatiaľ čo v správach sa objavovali úvahy o Arafatovom konci.

Kombinácia ohromujúceho Bushovho nového mandátu v súvislosti s blízkou smrťou Arafata podľa mňa po mesiacoch relatívnej nečinnosti bude viesť k oživeniu záujmu o diplomatické vzťahy k Palestíne a Izraelu a k vzniku obrovského nebezpečia pre Izrael.

Stav nečinnosti pominie, pretože Bushova štátna správa predstavuje Arafata ako hlavnú prekážku pre dosiahnutie svojej vízie – ktorú citoval prezident v úvode tohto článku – dosiahnutia „Palestíny" žijúcej v harmonickom vzťahu bok po boku s Izraelom. Ak pán Arafat opustí svoju politickú funkciu, a vezme si so sebou aj svoj zápach terorizmu, korupcie, extrémizmu a tyranie, Washington sa ihneď vydá na cestu uskutočňovania svojej vízie skutočnosti, a to možno už tento štvrtok, keď príde na návštevu britský predseda vlády („Už dlho argumentujem tým, že potreba revitalizácie mierového procesu na Strednom východe je jednoducho najnaliehavejšou politickou výzvou dnešného sveta").

Autor tohto článku očakáva, že prezidentove snahy nielenže nebudú úspešné, ale budú mať, podobne ako doterajšie diplomatické vzťahy k Palestíne a Izraelu, kontraproduktívny efekt. Hovorím o tom z dvoch príčin. Jedna ma do činenia s jeho vlastným chápaním arabsko-izraelského konfliktu, druhá sa týka situácie na palestínskych územiach.

Postoj pána Busha: Prezidentovo najvýznamnejšie prehlásenie z júna 2002 zostáva smernicou pre jeho ciele v tomto konflikte. V hlavných rysoch v ňom predstavil svoju víziu „dočasného" palestínskeho štátu a vyzval Izrael, aby ukončil to, čo on označuje za „osadnícku aktivitu na okupovaných územiach." Pretože tieto dva kroky tvoria jadro palestínsko-arabského programu, prezident v skutočnosti vyzval palestínskych Arabov, aby sa správali primerane dostatočne dlho na to, aby si mohli vyzdvihnúť odmenu a potom a mohli vrátiť späť k ničeniu.

Namiesto toho mal prezident povedať palestínskym Arabom, že musia jednoznačne a natrvalo akceptovať, že Izrael je, a navždy zostane židovským štátom. A navyše sa musia zriecť násilností voči nemu. Okrem toho, táto zmena zmýšľania musí byť viditeľná v školách, tlači, mešitách a v politickej rétorike ešte skôr, ako bude možné začať s akoukoľvek diskusiou o vlastnom prospechu.

Pán Bush však nevzniesol tieto požiadavky, takže, ako uvádza Eli Lake v The New York Sun, jeho postoj si možno vysvetliť ako pravdepodobný nátlak na Izrael.

Situácia v teréne: Za pána Arafata sa nenájde následník – zabezpečil si to svojimi nekonečnými manipuláciami, trikmi a úkladmi. Namiesto toho nadišla doba ozbrojencov. Či už bojujú v zločineckých gangoch, za vojnových magnátov, bezpečnostné služby, alebo ideologické skupiny ako Hamas, ozbrojenci dychtivo siahajúci po území a bohatstve budú ovládať palestínsku krajinu ešte dlhé mesiace či roky. Osobnosti známe z predchádzajúcich diplomatických rokovaní či televíznych komentárov – Mahmoud Abbas, Ahmed Qurei, atď. – nemajú za sebou ozbrojencov, a tak ich význam pri uskutočňovaní pokroku bude obmedzený.

Palestínske územia už padli do pekelnej anarchie a pomery sa pravdepodobne budú zhoršovať pri zápase silných mužov o moc. Nakoniec sa objavia dvaja, ktorí budú schopní rokovať s Izraelčanmi a Američanmi.

Všimnite si - dvaja z nich. Geografické rozdelenie na Západný breh a Gazu bolo doteraz len málo dôležité, začalo sa výrazne črtať až v súvislosti s Arafatovým odchodom. Podľa slov Jonathana Schanzera, ktokoľvek vládne v jednom z týchto území, pravdepodobne nebude môcť získať vedenie v druhom území. O to ťažšie bude podporovať myšlienku „Palestíny".

Chce niekto dve Palestíny?

Na záver, Izrael bol v priebehu posledných troch rokov ušetrený nepoľavujúceho amerického tlaku len preto, že Arafat pokračoval vo využívaní zbrane teroru a odcudzoval sa tak americkému prezidentovi a jeho diplomacii. Vďaka narastajúcej anarchii palestínskych arabských teroristov bude mať Izrael pravdepodobne „šťastie" ešte nejaký čas.

Toto obdobie sa však skončí hneď po tom, ako bystrí a mocní vodcovia palestínskych Arabov pochopia, že ak na určitý čas upustia od násilia, môžu počítať s jediným dôležitým spojencom Izraela, aby tlačil izraelský štát k bezprecedentným ústupkom. Pochybujem o tom, že sa tak stane pod dohľadom pána Busha, ale, ak k tomu príde, predpokladám vo vzťahoch medzi Spojenými štátmi a Izraelom možno najvážnejšiu doterajšiu krízu.

Related Topics:  Arab-Israel conflict & diplomacy, US policy receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list