Použitie taktiky studenej vojny na konfrontáciu Iránu

Zatiaľ čo sa Američania snažia nájsť alternatívu k drsnej a nechutnej voľbe, či akceptovať iránskych zúrivých vodcov, ktorí vlastnia jadrové zbrane, alebo preventívne bombardovať jeho nukleárne zariadenia, ponúka jeden analytik spoľahlivú tretiu cestu. Zaujímavé je, že inšpirácia vychádza z dávnej politiky voči inému nepriateľovi – spôsobov Reaganovej administratívy pri jednaní so Sovietskym zväzom – ale napriek tomu tento nepravdepodobný model ponúka užitočný prototyp.

Bývalý americký okresný sudca a právny poradca Ministerstva zahraničných vecí Abraham D. Sofaer, ktorý je teraz vysokopostaveným členom Hooverovho inštitútu, argumentuje v Taking On Iran: Strength, Diplomacy and the Iranian Threat (Hoover Institution, 2013), že od pádu šacha počas Carterovej administratívy Washington "odpovedal na iránsku agresiu neefektívnymi sankciami a prázdnymi varovaniami a odsudzovaním."

Poznamenáva, že americká vláda sa už aj pred rokom 1988 zameriavala na iránske vojenské sily, ktoré špecificky ochraňujú iránske usporiadanie krajiny a oveľa častejšie útočia v zahraničí, ide o skupiny s rôznymi názvami Pasdaran alebo Sepah v perzštine a Iranian Revolutionary Guard Corps (Jednotky iránskej revolučnej gardy alebo IRGC v angličtine. Táto elitná sila v počte asi 125 000 osôb bola vytvorená v roku 1980 a má v iránskom politickom a hospodárskom živote momoriadnu úlohu. Má svoju vlastnú armádu, námorné a letecké jednotky, ovláda programy balistických striel a podieľa sa na kontrole nad nukleárnym programom krajiny. Riadi milície Basídž, ktoré násilím presadzujú striktné islamské zvyky u iránskej verejnosti. Jej vojenské sily sú omnoho dôležitejšie než regulárne ozbrojené sily. Jej špeciálna jednotka Quds Force zložená z asi 15 000 agentov šíri Chomejního revolúciu do zahraničia prostredníctvom infiltrácií a atentátov. Jej absolventi zastávajú kľúčové pozície v iránskej vláde.

Abraham D. Sofaer z Hooverovho inštitútu.

IRGC hrala vedúcu rolu v útokoch na Američanov, ich spojencov a ich záujmy, špeciálne ak sem zahrnieme mnohých zdokumentovaných zástupcov a partnerov IRGC, ako je Hizballáh, Hamas, hnutie Muktadu al-Sadra, dokonca Taliban a al-Kájdu. Medzi akcie IRGC patrí bombardovanie námorných kasární v roku 1983 a bombardovanie americkej ambasády v Libanone v roku 1992 a bombardovanie židovských cieľov v Argentíne v roku 1994, v roku 1996 bombový útok na kasárne Khobar v Saudskej Arábii a v roku 2011 pokus o zavraždenie saudského veľvyslanca vo Washingtone a zabezpečovanie hnutia Hamas raketami pre ich vojnu s Izraelom v roku 2012 (dodávky ktorých znovu pokračujú).

V súhrne zapríčinili útiky IRGC smrť viac ako 1 000 amerických vojakov a mnohých ďalších príslušníkov iných ozbrojených síl a nebojových síl v armáde. Americká vláda odsúdila IRGC ako štátneho sponzora terorizmu a označila ju za šíriteľa zbraní hromadného ničenia.

Sofaer obhajuje pružný dvojrozmerný prístup Teheránu: "priamo konfrontovať agresiu IRGC a rokovať s Iránom."

Konfrontácia podľa Washingtonu využíva "celý rad dostupných možností zabránenie krátkych alebo preventívnych útokov IRGC na nukleárne zariadenie." Argumentuje tým, že americké vojenské sily majú na to právo a mali by sa zamerať na továrne a armádne sklady, zariadenia súvisiace s IRGC (základne, prístavy, nákladné vozidlá, lietadlá, lode), dodávky zbraní, ktoré majú ísť na export a jednotky IRGC. Cieľom Sofaera nie je iba obmedzenie násilia IRGC, ale aj "podkopanie dôveryhodnosti a vplyvu IRGC a pomoc presvedčiť Irán, aby skutočne vážne rokoval " o svojom programe nukleárnych zbraní.

Rokovania znamenajú radšej hovoriť s Teheránom o nevyriešených otázkach, než snažiť sa trestať ho odstupom. Sofaer vyjadrujúc tento názor cituje bývalého osobitného amerického vyslanca pre Afganistan Jamesa Dobbinsa: "Prišiel čas použiť voči Iránu politiku, ktorá vyhrala studenú vojnu, oslobodila Waršavskú zmluvu a zjednotila Európu: uvoľnenie napätia a kontrola, komunikácia kedykoľvek to bude možné a konfrontácia, kedykoľvek to bude potrebné. Hovoríme so Stalinovým Ruskom. Hovoríme k Maovej Číne. V oboch prípadoch zmenilo väčšie vzájomné pôsobenie ich systém, nie náš. Je čas hovoriť s Iránom, bezpodmienečne a zrozumiteľne." A ešte širšie, spolu s ďalším bývalým americkým diplomatom Chesterom A. Crockerom, považuje Sofaer diplomaciu za "motor, ktorý premieňa surovú energiu na zmysluplné politické výsledky."

IRGC koordinovala bombardovanie kasární Khobar Towers v roku 1996 v Saudskej Arábii, pri ktorom zahynulo 19 príslušníkov amerického vojenského personálu.

Sofaer očakáva, že konfrontácia a vyjednávanie v tandeme vyvinie veľký tlak na Teherán, aby zlepšil svoje správanie vo všeobecnosti (napr. pokiaľ ide o terorizmus) a prípadne povedie k odstaveniu nukleárneho programu, a zdržaniu sa preventívneho úderu dovtedy, kým "nezlyhá všetko ostatné."

Bývalý minister zahraničných vecí George P. Shultz vo svojom predslove k Taking on Iran, nazýva Sofaerovu myšlienku "alternatívou, ktorá mala byť uskutočnená už dávno." Naozaj, prišiel čas, aby sme naozaj oneskorene odpovedali na zverstvá IRGC jazykom sily, ktorému ako jedinému porozumejú iránski vodcovia – a ktorý má ďalší benefit možného vyhnutia sa väčšiemu nepriateľstvu.

Súvisiace témy:  Iran, US policy receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete and accurate information provided about its author, date, place of publication, and original URL.