Ankara vo vojne

Prečo sa turecká vláda správa tak agresívne voči Assadovmu režimu v Sýrii?

Možno premiér Recep Tayyip Erdoğan dúfa, že útočenie delostreleckými granátmi na Sýriu pomôže satelitnej vláde dostať sa k moci v Damašku. Možno očakáva, že vyslanie tureckého vojenského lietadla do vzdušného priestoru Sýrie alebo prinútenie sýrskeho civilného lietadla k pristátiu na jeho ceste z Ruska mu získa podporu Západu a privedie ho do NATO. Môže to znamenať aj veľké odvracanie pozornosti od vnútornej hospodárskej krízy zapríčinenej až príliš veľkým možstvom pôžičiek.

Erdoğan a Assad v šťastnejšom období.

Erdoğanov postup zodpovedá kontextu siahajúcemu pol storočia naspäť. Počas Studenej vojny držala Ankara s Washingtonom ako člen NATO, zatiaľ čo Damašok slúžil Moskve ako Kuba Blízkeho východu, ako spoľahlivá klenba závislého štátu. Turecko-sýrske vzťahy však majú aj lokálne zdroje, medzi ktoré patria hraničné spory, nezhody kvôli vodným zdrojom, a sýrska podpora kurdskej teroristickej skupiny PKK (Strana kurdských pracujúcich). Obidva štáty sa dostali na pokraj vojny v roku 1998, keď ozbrojený konflikt odvrátila príhodná kapitulácia Assadovej vlády.

Nová éra sa začala v novembri 2002, keď Erdoğanova AKP (Strana spravodlivosti a rozvoja), ktorá je šikovnou islamistickou stranou, vyhýbajúcou sa terorizmu a deklamuje globálny kalifát, nahradila strany pravého stredu a ľavice, ktoré tak dlho ovládali Ankaru. Kompetentným vládnutím a dohliadaním na ekonomický boom vzrástol podiel voličov AKP z jednej tretiny v roku 2002 v roku 2011 na polovicu. Bola to cesta k dosiahnutiu predpokladaného Erdoğanovho cieľa – odčiniť Atatürkovu revolúciu a priniesť do Turecka šariu.

Tureckí a sýrski vládni ministri sa stretli v roku 2009 na hraničnom prechode a symbolicky odstránili hranicu medzi obidvomi svojimi krajinami.

AKP zacítila svoju šancu, opustila ochranný dáždnik Washingtonu, vyrazila nezávislým neo-otomanským kurzom a zamierila k regionálnej moci, tak ako v predchádzajúcich storočiach. Vzhľadom na Sýriu to znamenalo ukončenie desaťročí starého nepriateľstva a získanie vplyvu prostredníctvom dobrých obchodov a ďalších vzťahov, symbolizovaných spoločnými vojenskými cvičeniami. Erdoğan a Bashar al-Assad trávili spolu dovolenky, a húfy ich ministrov doslova rušili bariéry, ktoré uzatvárali ich vzájomné hranice.

Tieto plány sa začali rozpadávať v januári 2011, keď sa sýrsky ľud prebudil zo štyridsiatich rokov Assadovho despotizmu a začal sa búriť, najprv nenásilne, potom s použitím násilia, v snahe zvrhnúť svojho tyrana. Erdoğan spočiatku ponúkol Assadovi konštruktívnu politickú radu, ktorú však neskôr zamietol v prospech násilnej represie. V odpovedi na to Erdoğan, podporujúci sunnitov, emocionálne odsúdil aláwistického Assada a začal pomáhať sunnitským povstaleckým silám. Keď sa konflikt stával stále viac nemilostrdným, sektári a islamisti sa stávali súčasťou sunnitsko-alawitskej vojny s počtom 30 000 mŕtvych, mnohokrár boli zranení, a ešte viackrát vysídlení, sa turecké útočisko a podpora stali pre povstalcov nepostrádateľné.

To, čo sa spočiatku zdalo byť Erdoğanovým majstrovským ťahom, sa zmenilo na prvý hlavný chybný krok. Prapodivné konšpiračné teórie, ktoré využíval pri uväznení a desení vojenského vedenia ho zanechali bez akejkoľvek účinnej bojovej sily. Nevítaní sýrski utečenci sa hrnuli do tureckých pohraničných miest a ďalej. Turkovia v obrovskej miere oponovali proti vojnovej politike proti Sýrii, obzvlášť silný odpor prichádzal od alevitov, náboženskej skupiny, ktorá tvorí 15-20 percent tureckého obyvateľstva, títo sa odlišujú od sýrskych alawitov, ale zdieľajú s nimi spoločné šiítske dedičstvo. Assad sa pomstil oživením podpory strany PKK, jej eskalácia násilia vytvára pre Erdoğana obrovský domáci problém. Kurdovia – ktorí prišli o svoju šancu po tom, ako bol Blízky východ rozdelený po Prvej svetovej vojne – môžu byť víťazmi v súčasnom vojnovom stave; po prvýkrát je možné predstaviť si obrysy kurdského štátu skladajúceho sa z Turkov, Sýrčanov, Iračanov a dokonca Iránčanov.

Damašok má stále veľkého patróna v Moskve, kde vláda Vladimíra Putina ponúka svoju pomoc prostredníctvom výzbroje a vetovania OSN. Okrem toho Assad ťaží zo štedrej brutálnej iránskej podpory, ktorá pokračuje napriek hlbokým ekonomickým problémom mulláhovho režimu. Naopak, Ankara môže formálne naďalej patriť k NATO a tešiť sa teoretickému privilégiu svojho slávneho Článku 5, ktorý sľubuje, že vojenský útok na jednu členskú krajinu bude viesť k "takým akciám, ako …nevyhnutným, vrátane použitia ozbrojenej sily," ale ťažké váhy NATO neprejavujú žiadny záujem o intervenciu v Sýrii.

Ruský veľvyslanec Vitalij Churkin vetuje návrh rezolúcie Rady bezpečnosti OSN.

Dekáda úspechu stúpla Erdoğanovi do hlavy, zlákala ho do sýrskeho nešťastia, čo by mohlo ohroziť jeho poularitu. Mohol by sa však poučiť zo svojich chýb a revidovať svoju politiku, ale ankarský padišah zdvojnásobuje svoj džihád proti Assadovmu režimu, tvrdo usiluje o jeho kolaps a svoju spásu.

Aby som odpovedal na svoju úvodnú otázku: Turecká bojachtivosť je predovšetkým výsledkom ambícií a ega jedného človeka. Západné štáty by mali zostať úplne mimo a nechať ho spadnúť do vlastnej pasce.

Súvisiace témy:  Syria, Turkey and Turks receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete and accurate information provided about its author, date, place of publication, and original URL.