Ukončenie palestínskeho "Práva na návrat"

V období rokov 1967 až 1993 získalo právo na život v Izraeli po sobáši s izraelskými Arabmi (ktorí tvorili takmer jednu pätinu izraelskej populácie) a izraelské občianstvo len zopár stoviek Palestínčanov zo Západného brehu alebo Pásma Gazy. Tento úzky pramienok sa zmenil na rieku po tom, ako Dohoda z Oslo ustanovila menej známe opätovné zjednotenie rodín: 137 000 občanov Palestínskej autonómie (PA) presídlilo v rokoch 1994-2002 do Izraela, niektorí z nich boli buď podvodnými, alebo polygamnými manželstvami.

Budova izraelského Najvyššieho súdu v Jeruzaleme.

Izrael má dva hlavné dôvody na obavy z tejto nekontrolovanej imigrácie. Po prvé, predstavuje bezpečnostné riziko. Yuval Diskin, šéf bezpečnostnej služby Shin Bet v roku 2005 uviedol, že z 225 izraelských Arabov, ktorí sa podieľali na teroristických činoch proti Izraelu bolo 25, čiže 11 percent tých, ktorí prišli do Izraela legálne, po ustanovení zjednotenia rodín. Zabili 19 Izraelčanov a 83 ich zranili; najznámejší, Shadi Tubasi, samovražedný atentátnik uskutočnil bombový útok na reštauráciu Matza v Haife v roku v zastúpení organizácie Hamas, pričom zabil 15 osôb.

Po druhé, slúžia to ako ľstivá forma palestínskeho "práva na návrat," a tým podkopáva židovskú povahu Izraela. Tých 137 000 nových občanov predstavuje asi 2 percentá izraelskej populácie, čo nie je malý počet. Súčasný minister Yuval Steinitz postrehol v roku 2003 v palestínskom povzbudzovaní ku zjednocovaniu rodín "úmyselnú stratégiu" zameranú na zvýšenie počtu Palestínčanov v Izraeli a podkopanie jeho židovského charakteru. Najvyšší palestínsky vyjednávač Ahmed Qurei neskôr tieto obavy potvrdil: "Ak bude Izrael naďalej odmietať naše návrhy týkajúce sa hraníc [palestínskeho štátu] mohli by sme požadovať izraelské občianstvo."

V odpovedi na tieto dve nebezpečenstvá prijal izraelský parlament v júli 2003 "Zákon o občianstve a vstupe do Izraela." Zákon zakazuje členom palestínskych rodín automatické získanie trvalého bydliska či občianstva, s dočasnými a obmedzenými výnimkami požadujúcimi, aby minister vnútra potvrdil, že sa "identifikovali s Izraelom", alebo sú nápomocní iným spôsobom. Vo svetle rozličnej kritiky potom premiér Ariel Sharon v roku 2005 vyhlásil, že "Štát Izrael má všetky práva na udržanie si a ochranu svojho židovského charakteru, a to i v prípade, že by to malo vplyv na jeho občiansku politiku."

Winston Churchill v roku 1939.

Podľa právničky Sawsan Zaher, ktorá mala voči zákonu výhrady, bolo schválených len 33 z 3 000 žiadostí o výnimku. Izrael zďaleka nie je jediným v prijímaní prísnejších požiadaviek týkajúcich sa zjednocovania rodín: Napríklad Dánsko má zavedené takéto opatrenia už desať rokov, s výnimkou (okrem iných) izraelského manžela z krajiny, podobne ako Holandsko a Rakúsko.

Minulý týždeň potvrdil izraelský Najvyšší súd 6 ku 5 hlasom tento význačný zákon s trvalou platnosťou. Potvrdil práva osôb na uzavretie manželstva, ale zamietol, aby sa to vzťahovalo na priznanie práva na trvalé bydlisko. Vymenovaný predseda súdu Asher Dan Grunis podľa názoru väčiny napísal: "Ľudské práva nie sú predpisom na národnú samovraždu."

Tento vzor palestínskej emigrácie smerom k židom siaha späť až k roku 1882, keď začali európski židia svoju aliyah (židovský názov pre "výstup," znamenajúcu imigráciu do krajiny Izrael). Napríklad v roku 1939 Winston Churchill poznamenal, ako židovská emigrácia do Palestíny stimulovala podobnú arabskú imigráciu: "Čím viac boli Arabi prenasledovaní, tým viac prúdili v zástupoch do krajiny a ich počet sa rozmnožoval, až kým ich počet obyvateľstva vzrástol."

Stručne povedané, nemusíte byť židom, aby ste mali úžitok z vysokej životnej úrovne sionistov a spoločnosti, dodržiavajúcej zákony. Jedna z odborníčok v tejto oblasti, Joan Peters, odhaduje, že obojsmerná židovská a arabská emigrácia "minimálne rovnakej proporcie" sa uskutočnila v období rokov 1893 až 1948. Nie je na tom nič prekvapujúce: iní moderní Európania, ktorí sa usadili v oblastiach s malou populáciou (myslí sa tým Austrália alebo Afrika) tiež vytvorili spoločnosti, ktoré priťahovali domorodé obyvateľstvo.

Pochod homosexuálov, Tel Aviv, 2010: koľko je medzi nimi Palestínčanov?

Tento vzor palestínskej aliyah pokračoval až do zrodenia sa Izraela. Môžu byť anti-sionistami, ale sú hospodárskymi migrantmi, politickými disidentmi, homosexuálmi, informátormi, a úplne obyčajnými hlasmi ľudu so svojimi stopami, dávajúcimi prednosť výnimočnému modernému a liberálnemu štátu na Blízkom východe pred špinavými brlohmi Palestínskej autonómie a Hamasu. A všimnite si, ako málo izraelských Arabov sa presídlilo na Západný breh alebo do Pásma Gazy, aby tam žili so svojimi partnermi, hoci im v tom nebránia žiadne právne prekážky.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu má významné dlhodobé dôsledky. Ako uvádza Eli Hazan v Israel Hayom, "Súd ustanovil de jure, ale aj de facto, že štát Izrael je židovským štátom, a tým uzavrel roky trvajúce spory." Uzavretie zadných dvierok "práva na návrat" zabezpečuje Izraelu sionistickú identitu a budúcnosť.

Súvisiace témy:  Arab-Israel conflict & diplomacy, Israel & Zionism, Palestinians receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.