Južný Sudán, nový spojenec Izraela

Nestáva sa každý deň, aby vodca zbrusu novej krajiny uskutočnil svoju celkom prvú zahraničnú cestu do Jeruzalema, hlavného mesta najobliehanejšej krajiny na svete, ale Salva Kiir, prezident Južného Sudánu, sprevádzaný ministrom zahraničia a ministrom obrany, urbil koncom decembra práve toto. Izraelský prezident Šimon Peres vítal túto návštevu ako "historický moment a moment posunu." Táto návšteva urýchlila rozhovory o umiestnení veľvyslanectva Južného Sudánu v Jeruzaleme, čím sa stáva vôbec jedinou vládou na svete, ktorá tak robí.

Tento nezvyčajný vývoj je výsledkom nezvyčajného príbehu. Dnešný Sudán sa sformoval v devätnástom storočí, keď Otomanská ríša kontrolovala svoje severné regióny a pokúšala sa o dobytie tých južných. Briti, vládnuci z Káhiry, založili v roku 1898 osnovy moderného štátu a počas ďalších päťdesiatich rokov vládli samostatne nad moslimským severom a kresťansko-animistickým juhom. V roku 1948 však Briti podľahli tlaku zo strany Severu a spojili dve administratívy v Chartúme pod severnú kontrolu. Urobili tak moslimov dominantnými v Sudáne, a arabčina sa stala jeho oficiálnym jazykom.

V súlade s tým priniesla nezávislosť v roku 1956 občiansku vojnu, keď južania bojovali za vymanenie sa spod nadvlády moslimov. Šťastím pre nich bola "periférna stratégia" premiéra Davida Ben-Guriona, prevedená do izraelskej podpory ne-Arabov na Blízkom východe, vrátane Južného Sudánu. Izraelská vláda predstavovala počas prvej občianskej vojny v Sudáne, ktorá trvala do roku 1972, hlavný zdroj morálnej podpory, diplomatickej pomoci a vyzbrojovania.

Kiir potvrdil v Jeruzaleme toto prispievanie vyhlásením, že "Izrael vždy podporoval národ Južného Sudánu. Bez vás by sme nikdy neboli vznikli. Bojovali ste po našom boku, aby bolo možné vytvoriť Južný Sudán." Vo svojej odpovedi Peres pripomenul svoju prítomnosť v Paríži na začiatku 60. rokov, keď spolu so vtedajším premiérom Levi Eshkolom iniciovali vôbec prvé spojenie s vodcami Južného Sudánu.

Občianska vojna v Sudáne s prerušeniami pokračovala od roku 1956 do roku 2005. V priebehu času sa moslimskí severania stávali voči svojim južným spoluobčanom čoraz nenávistnejšími, čo v rokoch 1980-90 kulminovalo do masakier, chattel slavery, (hnuteľné otroctvo-forma otroctva, kde osoba má absolútnu moc nad životom, majetkom, slobodou otroka)a genocídy. Vzhľadom na množstvo tragédií v Afrike by takéto problémy možno neurobili dojem na zľutovávaním sa už unavených obyvateľov Západu, s výnimkou mimoriadneho úsilia, na čele ktorého stoja dvaja súčasní americkí abolicionisti.

Charles Jacobs dostal v roku 2000 cenu "Boston Freedom Award", udelila mu ju Coretta Scott King "za jeho abolicionistické úsilie."

Začalo to v polovici 90. rokov, keď John Eibner z Christian Solidarity International (Medzinárodná kresťanská solidarita) oslobodil desaťtisíce otrokov v Sudáne, a Charles Jacobs z americkej organizácie bojujúcej proti otrokárstvu American Anti-Slavery Group viedol v Spojených štátoch kampaň "Sudan Campaign", ktorá spojila širokú koalíciu organizácií. Keďže všetci Američania odmietali otroctvo, abolicionisti vytvorili špecifickú alianciu Ľavice a Pravice, vrátane Barneyho Franka a Sama Brownbacka, nadácie Congressional Black Caucus a Pata Robertsona, čiernych pastorov a bielych evangelikánov. Naopak, Louis Farrakhan bol privedený do rozpakov a odhalený po svojich pokusoch o popieranie existencie otroctva v Sudáne.

Stretnutie Johna Eibnera so Silvom Kiir v roku 2006 v Paríži.

Abolicionistické úsilie kulminovalo v roku 2005, keď administratíva Georga W. Busha vyvinula v roku 2005 tlak na Chartúm, aby podpísal Comprehensive Peace Agreement (Mierovú zmluvu), ktorá ukončila vojnu a poskytla južanom možnosť hlasovať za nezávislosť. S entuziazmom tak urobili v januári 2011, keď 98 percent hlasovalo za oddelenie od Sudánu, čo o šesť mesiacov neskôr viedlo k vytvoreniu Republiky Južný Sudán, udalosti, ktorú Peres uvítal ako "míľnik v histórii Blízkeho východu."

Tabule, ktoré sa nachádzali všade pred referendom v januári 2011: "Hlasujte za separáciu, aby ste ukončili otroctvo a zaostalosť."

Dlhodobá investícia Izraela sa vyplatila. Južný Sudán zodpovedá obnovenej periférnej stratégii, do ktorej patrí Cyprus, Kurdi, Berberi a, možno jedného dňa aj post-islamistický Irán. Južný Sudán poskytuje prístup k prírodným zdrojom, najmň k rope. Jeho úloha v Nile River water negotiations (Rokovania o nílskych vodách) ponúka možnosť investovania aj pokiaľ ide o Egypt. Okrem praktických výhod predstavuje nová republika inšpirujúci príklad nemoslimskej populácie, odolávajúcej islamskému imperializmu svojou integritou, vytrvalosťou a obetavosťou. V tomto zmysle je zrodenie Južného Sudánu opakovaním zrodenia Izraela.

Ak máme Kiirovu návštevu Jeruzalema skutočne označiť za míľnik, musí prejsť Južný Sudán dlhú cestu od extrémnej chodoby, medzinárodného protektorátorstva so slabými inštitúciami k modernite a skutočnej nezávislosti. Táto cesta si žiada, aby vedenie nevyužívalo nové štátne zdroje, a nesnívalo o vytvorení "Nového Sudánu" dobytím Chartúmu, ale aby položilo základy novej, úspešnej štátnosti.

Tabuľa na oslavách nezávislosti (pre porozumenie doplnená arabčinou): "Odo dneška je našou identitou južná sudánska a africká, nie arabská a islamská. Nie sme najhoršími z Arabov, ale najlepšími z Afričanov."

Pre Izraelčanov a obyvateľov Západu to znamená pomoc s poľnohospodárstvom, zdravotnou starostlivosťou a vzdelávaním, a rovnako potrebu naliehať na Jubu, aby sa sústredila na obranu a vývoj, a vyhýbala sa vojne z rozhodnutia (war of choice). Úspešný Južný Sudán by sa mohol nakoniec stať regionálnou mocnosťou a silným spojencom nielen Izraela, ale aj Západu.

Súvisiace témy:  Israel & Zionism, North Africa, Strategic alliances receive the latest by email: subscribe to daniel pipes' free mailing list This text may be reposted or forwarded so long as it is presented as an integral whole with complete information provided about its author, date, place of publication, and original URL.